Martin Grznár: „Keď človek veľmi chce, dokáže všetko“

Tanzánia je africká krajina, ktorej brehy obmýva Indický oceán, je teda ideálna na relax a oddych, ponúka však aj viacero možností adrenalínových aktivít, ako vysokohorskú turistiku či návštevu afrického safari. Práve všetky spomínané možnosti prilákali do krajiny Piešťanca Martina Grznára, ktorý v Tanzánii strávil päť týždňov. Počas nich vystúpil na Kilimandžáro, vrch Mt. Meru, absolvoval výlet na safari a navštívil ostrov Zanzibar.

Pred nedávnom si absolvoval jednu zo svojich ďalších exotických potuliek, tentokrát do Tanzánie. Tak na úvod tradične, kedy si bol na cestách, ako dlho a prečo práve Tanzánia?

Na cesty som sa vybral po príchode z Bermúd, asi v polovici januára, aby som „ušiel“ najväčšej zime, ktorú príliš nemám rád. Všetko som plánoval počas pobytu na Bermudách. Vedel som, že chcem ísť na päť týždňov a postupne som zistil presne, čo chcem vidieť a absolvovať. Pozbieral som veľa informácií, ktoré sú najdôležitejšie. Tento prieskum je časťou zábavy, ktorú mi cestovanie poskytuje. V Tanzánii ma lákalo Kilimandžáro, príroda, safari, kultúra, káva a pláže. Ide o dosť turisticky vyspelú krajinu, tak to nebolo až také ťažké, bola to v podstate príprava na ďalšie dobýjanie Afriky v budúcnosti.

Viem, že pred cestou si mal kúpenú len letenku a ostatné si si zabezpečil až na mieste.

Na cestách si väčšinou kupujem len letenku a niekedy si objednám aj ubytovanie v prvom meste. Ak ale prilietam ráno alebo okolo obeda, ubytovanie si zabezpečujem až na mieste. Teraz som bol len na päť týždňov, tak som to musel viac plánovať. Zarezervoval som si prvú noc v meste Dar es Salaam, na druhý deň som cestoval autobusom 9 hodín do mesta Moshi. Odtiaľ som plánoval podniknúť obidva treky a safari, tak som vedel, že v Moshi pobudnem dlhšie a vytvoril som si tu základňu. Inak po príchode do hostela som stretol dvoch ľudí, a čuduj sa svete, Slováci. Zabýval som sa teda veľmi rýchlo.

Počas dovolenky si absolvoval aj dva náročnejšie horské výstupy. Porozprávaj nám o nich.

Áno, boli to dva výstupy, ale treba povedať, že výstupy boli náročné pre mňa, ako amatérskeho turistu a cestovateľa. Pre tých viac zdatných a skúsených turistov to až také náročné nie je, preto chcem tieto užitočné informácie posunúť tým cestovateľom, ktorí spadajú do „mojej“ kategórie a môžu ich motivovať. Pôvodne som ani Kilimandžáro neplánoval, no postupne som sa osmelil a zaumienil si, že to urobím a šiel som si za svojim. Zistil som, že to nebude ľahké, že každoročne tam niekoľko ľudí zomrie, a že treba byť fyzicky zdatný. Neodradila ma ani výška, ani to, že niekedy mám problémy s dýchaním a bývam dosť často prechladnutý. Výstup som plánoval niekoľko týždňov vopred, pretože som vedel presné termíny a takisto sa nedá ísť bez sprievodcu. Počas plánovania a zisťovania ako prekonať problémy s výškovou nemocou som vypátral, že v okolí je ďalší kopec, ktorý je dobrou prípravou na Kilimandžáro, a tak som sa rozhodol aj pre ten.

Pripravoval si sa na výstupy vopred špeciálnym tréningom?
Príprava bola trochu netradičná, nakoľko žijem na Bermudách a tam nie sú kopce, tak som behával len na pláži, čiže na úrovni morskej hladiny, v nadmorskej výške nula metrov. Okrem toho som ešte robil špeciálne cviky na rozšírenie kapacity pľúc.

Takže prvý trek bol prípravný a aklimatizačný, to znie pohodovo…

Prvý výstup bol na Mt. Meru do výšky 4 566 metrov, bol to 4-dňový trek a ubytovanie bolo v horských chatkách. Oba treky som riešil cez jednu agentúru, o ktorej som si zistil vopred informácie a preveril referencie. Cez internet som našiel ešte jedného Američana, ktorý so mnou bol aj na Kilimandžáre a náš celý tím mal 6 členov (nosiči, čašník, kuchár a sprievodcovia).

Ako si fyzicky výstup zvládal?
Zo začiatku to bolo ťažké nakoľko som v horách nebol ani nepamätám, no postupne som sa rozbehol. Výstup na samotný vrchol bol tretí deň, našťastie v noci. Hneď na začiatku som sa zapotil a musel zhodiť pár vrstiev oblečenia. Šlo sa prudko hore, miestami dosť technicky, skaly a ťažké prechody. Ešte sme neboli ani na vrchole a začalo svitať, ale pohľad na Kilimandžáro a spoza neho vychádzajúce slnko ma hnal vopred a do hodinky som bol na vrchole Mt. Meru konečne aj ja. Pár fotiek s vlajkami a sprievodcami a šlo sa dolu, čo bolo pre mňa ťažšie ako ísť hore. Proste som mal ten pocit, že už som to zvládol, no bol som na vrchole, a tak prišla prvá kríza, zostup bol nekonečný. Všetko sa to vyvíja v hlave, treba mať pevnú vôľu a chcieť.

Potom si dva dni oddychoval a prišiel výstup na Kilimandžáro.
Áno. Pre výstup na Kilimandžáro som si zvolil trasu Machame, ktorá patrí medzi tie náročnejšie. Rozhodol som sa pre 7-dňový výstup, čiže oproti normálnemu plánu o deň navyše kvôli aklimatizácii. Pri bráne k trase sa rozhodila batožina medzi nosičov a opäť som šiel s Američanom Zackom. Pri tomto výstupe mal náš tím 10 členov, z toho bolo pár známych tvárí z prvého treku, čiže sme sa poznali a vedeli, čo si môžeme dovoliť. Ubytovanie bolo v

stanoch, a prebiehalo to asi tak, že nosiči nás vždy predbehli, a keď sme dorazili na záver dňa do cieľa, stany už boli postavené. Denne sme šli asi 5 – 8 hodín, až sme piaty deň dorazili do posledného kempu Barafu vo výške 4 550 metrov. Odtiaľ sa začal nočný pokus o zdolanie vrcholu. Šli sme veľmi pomaly, pri predbiehaní skupín som sa pekne zadýchal. Boli sme len dvaja turisti v našej skupine, ale aj napriek tomu sme sa rozdelili. Američan Zack mal lepšie tempo. Fúkal veľmi silný vietor, čo sťažovalo výstup a zima bola taká, že mi zamrzla voda v hadici v tzv. ťavom vaku. Ešte za tmy sme dosiahli Stella point vo výške 5 685 metrov, čo už bolo na kráteri a len kúsok chýbal k vrcholu. Za silného vetra som pokračoval a o 6:16 ráno sa mi podarilo zdolať vrchol Kilimandžára! 5 895 metrov – neskutočný pocit. Od radosti som plakal. Uvedomil som si, čo všetko som preto spravil, a že keď človek veľmi chce, dokáže všetko. Takisto som sa snažil si z tohto zobrať príklad do života. Prežil som veľmi emocionálne momenty. Odfotil som sa zo slovenskou a bermudskou vlajkou, brožúrou z nášho hotela na Bermudách a pobrali sme sa dolu.

REKLAMA

Aký bol zostup? Pociťoval si krízu?
Zostupovali sme po východe slnka, za svetla, čiže som videl to, čo som v noci zdolal a bolo to ohromné. Keby sme šli hore za denného svetla asi tam nikdy nedôjdem. Po psychickej stránke sa tak dole išlo ťažšie. S výškovou chorobou som nemal žiaden problém, len menšie bolesti hlavy. V tábore sme si oddýchli asi hodinku, a po obede sa pobrali prudko smer dolu do nášho posledného kempu Mweka vo výške 3 100 metrov. Zišli sme takmer 3 000 metrov a na ďalšie ráno sme boli dolu. Dostali sme certifikáty a zdolanie vrcholu som oslávil symbolicky fľaškou piva Kilimandžáro. Celá myšlienka, prečo to tu celé spomínam je tá, že keď človek niečo veľmi chce, zaumieni si to, urobí pre to všetko a ide za jasným cieľom, aj keď niektoré prekážky sa zdajú byť nezdolateľné, všetko je zrealizovateľné. A takisto je to ukážka pre tých menej zdatných a smelých, že aj toto je možné.

Navštívil si aj 4 národné parky počas päť – dňového výletu na safari. Aký to bol zážitok?

V Tanzánii je tradičné safari jedna z hlavných atrakcií krajiny. Nakoľko som bol na severe pri kopcoch a bol som limitovaný časom, zvolil som tradičný severný okruh trvajúci 5 dní a 4 noci. Navštívil som postupne národné parky Tarangire, kráter Ngorongoro, Serengeti a jazero Manyara. Ceny za tieto safari výlety sú vysoké, tak som sa pridal k skupine s dvoma editorkami novín z Japonska a volil som safari kempingové čiže v stanoch. Sú tu aj možnosti pre tých bohatších, safari v lodžiach, tam už je to luxusnejšie ale aj omnoho drahšie. V skupine sme mali sme šoféra – sprievodcu a kuchára, cestovali sme v jednom džípe, kuchára vždy vysadili v kempe, ten postavil stany a varil.

Aké zvieratá si videl?
Zo zvierat sme videli veľa, v Afrike je už umenie nevidieť veľa zvierat. Slony a žirafy boli po čase ako štandard, pri tých sme po dvoch dňoch ani nezastavovali. Ďalej sme pozorovali byvoly, pakone, zebry, šakaly, hyeny, pštrosy, množstvo vtáctva, nosorožce, hrochy, opice, antilopy a aj večne štípajúce otravné muchy tse tse… No a to najlepšie nakoniec levy – samce aj samice, leopardy plus najrýchlejšie zvieratá na svete – gepardy.

Súčasťou Tanzánie je aj ostrov korenín Zanzibar. Čo všetko si tu mal možnosť vidieť a ako na Teba rodisko Fredyho Mercuryho zapôsobilo?

Ostrov Zanzibar som si nechal nakoniec, ako oddych po dvoch výstupoch a safari a aj kvôli prístupnosti k mestu Dar es Salaam, z ktorého som odlietal. Zvolil som týždňový pobyt a bola so mnou aj miestna kamarátka z Moshi. Loďou sme sa vybrali z Dar es Salaam ráno, plavba trvala asi dve hodinky. Priamo na lodi som si rezervoval tzv. Spice tour, výlet za spoznávaním miestnych korenín. V prístave nás vyzdvihol chlapík, ten nás zobral na plantáže a poukazoval nám všetko, čo pestujú. Ochutnávali sme to priamo zo stromov. Škorica, vanilka, kurkuma, muškátový orech, kari, klinčeky, jackfruit, korenie, kakao, ananás – to všetko u nich rastie. Bolo veľmi zaujímavé vidieť to, čo u nás vidíme len v obchodoch, sušené v sáčkoch. Ďalší deň sme sa miestnou dopravou, na korbe nákladného auta, ktoré volajú dala dala, vybrali do plážovej dedinky Jambiani. Tu sme strávili pár dní. Krásne modré more, miestna jednoduchá strava a hlavne ticho a pokoj. Počas pobytu sme ešte navštívili susednú dedinu Paje, ktorá je rajom pre kitesurfistov. Boli sme aj v tzv. kamennom meste, kde som blúdil tak ako zatiaľ nikde vo svete.

O tvojich zážitkoch by sme sa mohli rozprávať ďalšiu hodinu. Preto si vopred rezervujem ďalšie interview z  najbližších ciest. Možno budú pre našich čitateľov príjemným čítaním ale snáď aj  inšpiráciou na ich vlastné cesty.

Zhovárala sa: Petra Adamcová Foto: Martin Grznár