Slovenskí Anjeli sa prechádzali po Čachtickom hrade, ich odev vznikol z nechcených materiálov

Reklama

 

 

 

Hlava slow fashion značky Bartinky Martina Mareková Kuipers a maliarka na telo Andrea Jacková spúšťajú nový projekt. Slovenskí Anjeli sa prešli pred pár dňami po Čachtickom hrade a teraz zavítajú na rôzne podujatia, vianočné trhy, či iné akcie. Ľuďom, ktorí sa usmievajú, budú rozdávať dobré správy. Je to však len jedna z aktivít rodáčky z Piešťan, ktorá momentálne žije striedavo v kúpeľnom meste a v Holandsku.

Reklama

 

Martina Mareková Kuipers šije krásne oblečenie z „od­pa­do­vých“ ma­te­riá­lov respektíve zo starého nechceného textilu, s kto­rým uspela v Ho­land­sku, USA, Ja­pon­sku i na Slo­vensku. Jej tvorba je životným postojom a presvedčením, že to netreba s množstvom vecí a nakupovaním preháňať, pričom aj ona sa musela k tomuto životnému krédu postupne vývojom prepracovať. Kostýmy Slovenských Anjelov sú tiež vyrobené z nechcených materiálov, každý jeden je unikátny. A dobré správy? Sú to porekadlá, pranostiky a múdrosti našich predkov. Pointou je viac dobra a pozitívneho v uliciach. „Ak to nechápete, nevadí, hlavne si to užívajte!“ hovorí M. Mareková.

Cesta k nájdeniu seba

„Narodila som sa v Piešťanoch, no prvých desať rokov môjho života sme žili na myjavských kopaniciach. V roku 1988 sa moji rodičia do Piešťan vrátili a zostala som tu až do začiatku vysokej školy. Navštevovala som ZŠ na Mojmírovej ulici a potom Gymnázium Piešťany. Stále tu mám rodinu a aj keď už vyše dvoch desaťročí žijem mimo, som tu často. Mám tu i moju skvelú pani krajčírku Vierku Mičovú, vďaka ktorej má moja značka produkty v nadštandardnej kvalite,“ približuje svoj vzťah k Piešťanom Martina. Ako sa však dostala k vlastnej módnej značke? Bola to pomerne dlhá cesta a vznik nebol úplne plánovaný. Martina neštudovala módny di­zajn a do­konca podľa jej slov patrila k sho­pa­ho­lič­kám.

Reklama

 

 

 

 

Všetko sa začalo v Británii. „Prišla som tam  v roku 2005, tesne pred fi­nanč­nou krí­zou. Bol to pre mňa trošku šok, keďže som vhupla do ma­so­vého kon­zumu a sama som nadmernému na­ku­po­va­niu ča­som pod­ľahla. Keďže som bola ma­na­žér­kou pri­vát­nych ne­hnu­teľ­ností na pre­ná­jom, mu­sela som sa stre­tá­vať s kli­entmi, takže som po­tre­bo­vala dobre vy­ze­rať. Mala som na to pe­niaze, vždy som sa rada ob­lie­kala a tu bol ob­rov­ský vý­ber. Ča­som ma to však pre­val­co­valo. Stres z práce a se­ba­ve­do­mie som si do­dá­vala ob­le­če­ním, vnútri som však cí­tila, že to nie je ono, že to nie som ja. Nad­merné množ­stvo ob­le­če­nia a plytký von­kajší pre­jav mi pre­stal vy­ho­vo­vať a ča­som sa to vo mne zlo­milo,“ vysvetľuje.

K bodu zlomu dopomohlo aj sťahovanie s priateľom, ktorý je dnes už manželom, do Holandska. Práve tu začala Martina šatníkový detox. Dôvodov pre nenakupovanie bolo viacero. „Pr­vým bolo, že som zo­stala bez práce a ne­mala som pe­niaze. No na dru­hej strane som zis­tila, že mám taký plný šat­ník, že ani ne­pot­re­bu­jem na­ku­po­vať. Tre­tím dô­vo­dom bolo, že tým, že som zo­stala doma, som za­čala sle­do­vať „upcy­ling world“ a zis­tila som, že toho máme na­ozaj veľké množ­stvo. A tak sa mi aj pre­stalo chcieť na­ku­po­vať. Zo za­čiatku som len pre­stala cho­diť do ob­cho­dov, aby ma to ne­lá­kalo a zis­tila som, že to ani ne­pot­re­bu­jem. Dnes mi nad­merné na­ku­po­va­nie príde aj ako veľká strata času,“ hovorí.

Ako nezamestná sa snažila nejako zabaviť, kým muž príde z práce. Téma upcyc­lingu ju chytila a vzdelávala sa hlavne z ame­ric­kých zdro­jov, kde to  v roku 2011, už bol veľ­ký tren­d. „Do de­toxu som bola do­nú­tená okol­nos­ťami, ale uro­bila som si z toho na uľah­če­nie vý­zvu – vy­dr­žať rok bez ná­ku­pov. Spo­čiatku som mala myš­lienky ísť na­ku­po­vať, ale sa­mej sa mi ani nech­celo. Po­stu­pom času boli z jed­ného roka dva, až sa to stalo mo­jím ži­vot­ným štý­lom. Zis­tila som, že je to veľmi oslo­bo­dzu­júce – ne­za­bí­jať čas v ná­kup­ných cen­trách. Člo­vek na­ozaj môže ten čas vy­užiť na niečo iné,“ vysvetľuje M. Kuipers.

Vznik Bartinki i Fashion revolution

„Tak som si upcyc­lo­vala, najprv som len pre seba niečo vy­rá­bala, ale zis­tila som, že by som si chcela znovu osvo­jiť zruč­nosť ušiť si veci vlast­nými ru­kami. Najprv som vy­rá­bala do­pl­nky – mini ka­belky, brošne – také malé kúsky, dnes mi to príde smiešne. Len tak som si na jed­nom za­hra­nič­nom por­táli ot­vo­rila konto a skú­sila svoje vý­robky pre­dať. A oni sa po­stupne za­čali pre­dá­vať! Pre ob­cho­dík som si mu­sela vy­mys­lieť ná­zov. Pa­mä­tám sa, ako som se­dela v je­dálni a vra­vím man­že­lovi: „Čo keby sa to vo­lalo Bar­tinka?“ Je to vlastne spo­je­nie môjho a man­že­lovho mena, on je Bart, ja som Mar­tina, Tinka, takže BAR­TINKA. Spo­čiatku nás tak vo­lali ka­ma­ráti – pre­zývka na spô­sob „Bran­ge­lina“. Man­žel sa za­smial, že to je hrozné, ne­ve­del na to re­a­go­vať, tak som to zme­nila na Bar­tinki,“ spomína Piešťanka.

Foto: Lubomir Rechtorik

Okrem vlastnej módnej značky sa na Slovensku venuje koordinácii projektu Fashion Revolution. „Celý zá­padný svet je pre­pl­nený kon­zu­mom a ma­te­riá­lom a za­čína to pre­ni­kať aj na Slo­ven­sko. Čo sa týka nech­ce­ných ma­te­riá­lov, je to spô­so­bené ne­zmy­sel­ným a nad­mer­ným množ­stvom to­varu, to­var sa jed­no­du­cho stáva od­pa­dom, pre­tože ho nik nechce. Ak je aj po­ško­dený, ľu­dia sa mu ne­budú ve­no­vať, chcú sa toho zba­viť. Mys­lím, že zá­klad­nou ve­cou kaž­dého z nás je za­mys­lieť sa nad se­bou, nad svo­jím sprá­va­ním a nad svo­jimi spot­re­bi­teľ­skými zvyk­los­ťami. Čo sa týka ob­le­če­nia, stačí ot­vo­riť skriňu a zno­vu­ob­ja­viť svoj šat­ník a zis­tiť, či na­ozaj po­tre­bu­jem nové kúsky alebo si vy­sta­čím s tým, čo mám. V sú­čas­nosti máme všetci toho ob­le­če­nia na­ozaj tak veľa, že si vy­sta­číme. Ne­spo­lie­hala by som len na re­cyk­lo­va­nie, v pr­vom rade by som zní­žila spot­rebu, kon­zum – je to veľmi pod­statné,“ hovorí Martina.
 

 Viac si môžete prečítať tiež na www.startitup.sk.

-red-