Aký film – také publikum – toľko pukancov

Reklama

 

 

 

Diskusia „jesť, či nejesť“ dohnaná do extrému je vojnou vandalov so ctihodnými občanmi. Bojiskom je kinosála, kde sa stretli nezmieriteľní súperi. Prečo? Prišli na to isté filmové predstavenie. Trháky ako Piráti z Karibiku môžu rozpútať vo virtuálnom hľadisku skoro také vášne ako na plátne. Je to totiž „pukancový“ film, na ktorý majú prístup aj „nepukancoví“ diváci.

Pri Pirátoch človek nepríde o nič, aj keď nepočuje polovicu dialógov. „Šuchotaví prežúvači“ preto nemôžu pokaziť ostatným dojem. Za pozornosť totiž stoja iba podnety, na ktoré vystačí zrak. Sledovanie takéhoto „braku“, môže byť naopak zážitkom. Publikum totiž spontánne reaguje, komentuje, smeje sa… Niekedy je hodnotnejší pohľad na ľudí, než plátno.

Reklama

 

Ale ak príde pukancový divák na „vysoké filmové umenie“, veľa srandy si neužije. Na plátne sa zväčša nič nedeje. Ak má človek plné ústa (gule za ušami), nepočuje, čo postavy bľabocú. Zohne sa pre obživu, zabaví sa otváraním plechovky a ujde mu niečo dôležité.

Zblúdilci, ktorí si zmýlia Ghost Writera a Ghost Ridera, musia prijať pravidlá hry. Ak sa ocitnú medzi „pukancami“ nech si spomenú, že kinematografia bola od začiatku iba púťovou atrakciou. Mala zabaviť a zarobiť. A ak prídu medzi čudákov, čo zhypnotizovaní, v mrazivom tichu hľadia na plátno a ani sa nepohnú? Aspoň zistia, že za tých sto rokov sa všeličo zmenilo.

Reklama

 

 

 

 

Autor: Martin Palkovič