Otto Šimko: Otec sa vrátil, ale brata sme už nikdy viac nevideli.

Reklama

 

 

 

Otto Šimko sa narodil v roku 1924 v Topoľčanoch a na vlastnej koži zažil obdobie Slovenského štátu a 2. svetovú vojnu. Neľahké časy síce prežil, ale starší brat Ivan i ďalší členovia rodiny také šťastie nemali. Spomienky na jeho životné osudy nezostanú zabudnuté vďaka aktivitám občianskeho združenia EDAH.

Volám sa Otto Šimko. Narodil som sa v Topoľčanoch v roku 1924 Artúrovi a Irene Šimkovým. Môj starý otec Albert Šimko, sa narodil v obci Rajčany v roku 1866. Mal krčmu v malej dedinke menom Dolné Chlebany, ktorá leží v súčasnom okrese Topoľčany.

Reklama

 

Moja babka, Malvína Šimková, rodená Lőwyová, sa narodila v Trenčíne v roku 1871. Po smrti starého otca žila s nami v spoločnej domácnosti. Babka dokonca vychovávala ešte aj moju dcéru. Keď mala 95 rokov na Železnej studničke [Železná studnička: rekreačná oblasť pri Bratislave] pila pivo a niekto jej povedal. „Ómama, to je krásny vek.“ Ona odpovedala: „Čo? To je krásny vek?! Osemdesiat, to bolo krásne!“. A ja sa držím toho jej „hesla“. Keď som mal osemdesiat, tiež som si povedal, že toto je ten krásny vek, ako spomínala moja babka. Bola malého vzrastu. Krásne žiarivé oči sa jej vždy usmievali. Vyžarovala z nej pohoda a múdrosť. Mala prirodzenú inteligenciu a tá udávala charakter jej osobnosti. Ómama Malvína zomrela ako 100 ročná v roku 1971.

Starí rodičia z mamičkinej strany sa volali Vilmos [Viliam] Braun a Cecília Braunová. Starý otec sa narodil v obci Dolná Lehota v roku 1850. V centre Nitry, vedľa súčasného divadla Andreja Bagara, vlastnil kaviareň Braun. Na svojho starého otca si nepamätám, zomrel v Nitre v roku 1920. Naopak, na moju babku Cili [Cecília] ómama, si pamätám veľmi dobre. Narodila sa v roku 1856 a zomrela v roku 1936.

Reklama

 

 

 

 

Spomenul by som ešte čiernu ovcu rodiny. Bol ňou Eugen Braun, hudobný klaun. Veru tak, hudobný klaun s typickými malými husličkami a množstvom nástrojov. Vystupoval v cirkusoch v Belehrade, Budapešti a Sofii. Dokonca ho pozval na svoj dvor sám juhoslovanský kráľ Petar II. Jeho klaunovský pseudonym bol Kvak. Vystupoval s cvičenou kačicou. Kačicu si postavil vedľa seba, začal hrať a kačica mu do taktu kvákala. Ako to robil, nemám poňatia, ale s týmto kačacím číslom mal ohromný úspech. Raz však došlo k nešťastnej udalosti. Kvak poslal svoju vycvičenú kačicu domov a Cili ómama ju zarezala. Bola to veľká katastrofa. Nikdy som nezistil, či kačicu zabila úmyselne alebo nie, ale isté je, že so synovou kariérou cirkusanta sa nevedela zmieriť.

Najtragickejší osud z rodiny Braunovcov mala Serena Braunová, Szemcinéni. Vydala sa za chlapíka menom Béla [Vojtech] Szilágyi. Bol veľmi uznávaným nitrianskym advokátom. Zomrel ešte pred vojnou v roku 1937. Serena bola najbohatšia z mamičkiných súrodencov. Vlastnila role a pozemky v meste a okolí. Bohatstvo ju však napokon stálo život. Niekto jej povedal, aby predala pozemky a zachránila sa tak pred deportáciou. Keď však pozemky predala, samozrejme za symbolickú cenu, bola transportovaná s poznámkou „návrat nežiaduci“.

Syna mojej babky, Rezső [Rudolf] volali Cigi, pretože bol čierny ako cigán. Bol to veľmi inteligentný človek, slovom, ohromný chlap! Počas vojny ma v podstate zachránil. Rezső vyrobil pre našu rodinu, teda moju babku, brata, rodičov a mňa, falošné krstné listy, podľa ktorých sme boli prekrstení pred rokom 1938. V živote sme farára nevideli. No, tí čo sa dali pred rokom 1938 prekrstiť boli odvedení do tábora Vyhne. V tomto tábore sa sústreďovali Židia z miešaných manželstiev a Židia prekrstení pred rokom 1938. Vďaka krstným listom, ktoré Rezső vyrobil, nás nedeportovali do koncentračného tábora Auschwitz, kde by nás čakala istá smrť, ale do Vyhní. Týmto nás zachránil. Bohužiaľ, jemu samému sa zachrániť nepodarilo. Chytili ho a zavraždili v roku 1944.

Môj otec sa narodil v Dolných Chlebanoch v roku 1892. Študoval v Budapešti. Vo všeobecnosti boli Židia verní režimu, ktorý v danom čase panoval. Vtedy to bolo Rakúsko–Uhorsko. Otec bol výnimkou. Z rozprávania svojej babky viem, že raz ju navštívili nejakí ľudia so slovami: „Keď si s Vaším Artúrkom nedáte rady, keď ho neskrotíte, tak ho budeme musieť zavrieť.“ Už vtedy bol môj otec akýsi disident.

V roku 1922 sa otec oženil s mojou mamičkou Irenou. Mamička sa narodila v roku 1897 v Nitre. Volali ju Csibi, čo po maďarsky znamená kuriatko. Inak ako Csibinéni ju ani nikto nepoznal. Bola také typické kuriatko, veselá a čiperná. Bola to úžasná žena. Bohužiaľ, ochorela na rakovinu, ktorej roku 1953 podľahla.

Po svadbe sa rodičia presťahovali do Topoľčian. Zo začiatku otec pôsobil ako advokát a neskôr sa stal sudcom. Ako sudcu ho prekladali z miesta na miesto. Z Topoľčian sme sa museli odsťahovať do Nových Zámkov. Po troch rokoch sme sa však už opäť sťahovali a to do Nitry, kde pracoval ako súdny radca.

V Nitre som prakticky prežil celé detstvo. Často sme chodievali na Zobor [Zobor: vrch pri meste Nitra] či už s kamarátmi alebo s rodinou. Poznám tam každý kút. Trávil som tam všetok svoj voľný čas. V lete sme bicyklovali a v zime lyžovali. Vždy som rád športoval. S bratom sme často hrávali stolný tenis a v Nitre sme navštevovali dve kúpaliská.

V trinástich rokoch som mal bar micva [Bar micva: „syn prikázania“, židovský chlapec, ktorý dosiahol trinásť rokov. Obrad, pri ktorom je chlapec prehlásený bar micvou, od tejto chvíle musí plniť všetky prikázania predpísané Tórou]. Nevedel som dobre spievať, ale nejako som to zvládol. Po obrade k nám prišli na oslavu deti, ktoré pozvali moji rodičia. Rovnako aj môj brat mal bar micva. Obidvaja sme tento obrad mali v neologickej synagóge v Nitre u rabína Schweigera.

Spomenul som už rodičov a starých rodičov a rád by som povedal niečo aj o svojom bratovi. Môj brat Ivan bol veľmi dobrý žiak. Narodil sa v roku 1927 a v roku 1944 ho zavraždili. Mal vtedy iba sedemnásť, bol ešte také dospievajúce dieťa. Schovával sa v Nitre na Zobore a niekto ho prezradil. Potom bol v Seredi v pracovnom tábore a odtiaľ ho deportovali do jedného z koncentračných táborov…

Otec bol pansláv už za čias Rakúsko–Uhorska. V Topoľčanoch po prvej svetovej vojne v podniku Koruna spoluzakladal Slovenskú národnú radu [Slovenská národná rada: je názov viacerých vrcholných orgánov rôzneho typu v dejinách Slovenska]. Koruna bol v tom čase najelegantnejší podnik. Otec bol veľmi proslovensky orientovaný. Napríklad keď nás naši známi nahovárali, aby sme sa pred holokaustom zachránili útekom do Maďarska, bol striktne proti. To bola jeho jedna línia. Druhou líniou bola sociálna demokracia [Československá sociálnodemokratická strana robotnícka]. Otec bol asi jediný sudca ľavičiar v celom okolí.

Počas Slovenského národného povstania zastupoval mesto Nitra na zlučovacom zjazde sociálnej demokracie s komunistami. Matka bola apolitická. Otcovo vlastenectvo prešlo aj na mňa a môjho brata. Na výročie vzniku Prvej československej republiky som napísal báseň. V škole som dokonca oblepil svoju stoličku trikolórami a rečnil som. Vlastenectvo bolo v našej rodine veľmi silné.

Keď sme žili v Nitre, celá naša rodina navštevovala synagógu. V období pred vojnou sme nikdy nepocítili antisemitizmus. Kamarátov a známych sme mali tak Židov ako aj Nežidov. Náboženské zvyklosti, ktoré sme zachovávali, a celkovo naša židovská identita nikdy nepôsobila pre okolité obyvateľstvo odpudzujúco. Našu rodinu prijímali bez problémov. Môžem povedať, že toto obdobie bolo obdobím bez akýchkoľvek antisemitských prejavov. Zlom nastal až neskôr.

Nitrianska židovská komunita mala pred holokaustom niekoľko tisíc ľudí [oficiálne zdroje uvádzajú, že v období pred 2. svetovou vojnou pozostávala židovská komunita v Nitre z 4,363 ľudí. Podľa mnohých pamätníkov bol počet židovského obyvateľstva v meste vyšší]. Nitrianski Židia boli väčšinou sústredení v chudobnej mestskej časti Párovce, kde sa nachádzalo geto. Tu bola aj slávna nitrianska ješíva [Nitrianska ješíva na čele s rabínom menom Michael Dov Weissmandl a žiakmi, ktorí prežili holokaust sa, v roku 1946 presťahovala do USA, kde pôsobí aj v súčasnosti pod menom Yeshiva of Nitra Rabbinical College].

Spomínam si na riaditeľa ľudovej školy, pána Fehéra. Bol to vzdelaný a inteligentný človek, ktorý udržiaval školu na vysokej úrovni. Na školskú budovu mám však aj smutné spomienky, pretože v tejto budove na Párovciach sa sústreďovali Židia z Nitry a okolia pred transportmi. Z tohto miesta sa začínala cesta do plynu. Škola mala pre mňa dve podoby. Prvá sa spája s peknými zážitkami a skúsenosťami. O niekoľko rokov neskôr sa však škola zmenila na zberné miesto pre Židov.

Keď si spomeniem na školské časy, už v tej dobe začali ľudáci „vystrkovať rožky“. Na gymnáziu bolo cítiť určité napätie, ale ešte by som nehovoril o antisemitizme. Ten sa prejavil, až keď nás začal učiť v tercii jeden „sudeťák“. Bol to Nemec, ktorý prišiel vyučovať slovenčinu. Pýtal sa ma, v akom jazyku sa doma zhovárame. Načo som mu odpovedal, že po slovensky. On ma však presviedčal: „Nehovoríte slovensky, iste hovoríte maďarsky!“ a začal ma udierať novinami po hlave. To už bolo zjavné prejavy antisemitizmu.

Hlavný zlom nastal v kvinte, v roku 1939 v období Slovenského štátu. V triede nás bolo šesť Židov, dve dievčatá a štyria chlapci. V jedno ráno sme prišli do triedy a na tabuli stálo napísané: Židia! A za tým nasledovali dlhé litánie, čo všetko sme spôsobili slovenskému národu a na záver „a preto sme vám určili tieto miesta.“ – určili nám miesto, kde sme mali všetci Židia sedieť spolu. Keď náš triedny učiteľ, pán Mendlík, videl čo je na tabuli napísané, veľmi sa rozčúlil. Išiel za riaditeľom a oznámil mu, že viac tej triede nebude triednym učiteľom. Takýmto spôsobom vyjadril svoj nesúhlas a protest proti prejavom antisemtizmu.

Prvý anjel strážny ma zachránil, keď ma hľadali v našom nitrianskom byte v roku 1942, kedy odchádzali prvé transporty. V tom čase som bol našťastie v Juri [Svätý Jur], kde sme kopali kanál na rieke Šúr.

Otca odvliekli do väzenia v Ilave. Nie však ako Žida, ale ako sociálneho demokrata! Bol teda politickým väzňom. Matku, babku, brata a mňa transportovali do zberného tábora v Žiline, odkiaľ sme mali byť deportovaní do „koncentráku“ v Poľsku. Otca z Ilavy premiestnili tiež do Žiliny. Keď sme sa tam nečakane stretli, mali sme neopísateľnú radosť. Dva mesiace som bol v Žiline aj s celou rodinou. Ako som už spomenul, neskôr sme sa vďaka falošným krstným listom dostali do tábora Vyhne.

Po príchode do pracovného tábora nám veliteľ oznámil: „Vy všetci ste pred rokom 1938 boli prekrstení.“ Na to sa zo zástupu ozval jeden hlas: „Ja nie, ja nie! Ja mam arijsky žena! Ja mam arijsky žena!“ Každý zostal zhrozený a neveriacky sme sa pozerali na tohto odvážlivca. Bola to známa postava, bratislavský proletár Willy Kohn. Nevedel dobre po slovensky. Tiež sa dostal do tábora Vyhne, ale nie preto, že bol prekrstený, ale preto, že mal árijskú ženu. Do Vyhní totiž posielali aj ľudí zo zmiešaného manželstva. To bola prvá veselá príhoda z tábora. I takýto šibeničný humor som tu zažil.

V pracovnom tábore Vyhne sme pobudli desať mesiacov. Potom otcovi udelili rezortnú výnimku. Vybavil mu to vtedajší minister pravosúdia, istý Fritz [Dr. Gejza Fritz]. Otca presunuli do Trstenej, kde mal na starosti Grundbuch [nemecky: pozemková kniha]. Poľské obce, ktoré prešli pod Slovenský štát, potrebovali v pozemkovej knihe usporiadať nejaké formality a kvôli tomu ho na toto miesto dosadili. Veľmi sme sa tešili, že sme mohli z tábora odísť.

Z tábora som odniesol veľmi zaujímavý dokument, možno jediný svojho druhu. Nám Židom nemohli vydávať žiadne potvrdenia, preto tento dokument považujem za vzácny. Potvrdenie znelo naozaj premyslene: „Podľa právoplatných predpisov. Nemôžeme Vám vydať vysvedčenie o Vašom zamestnaní v tunajšom pracovnom tábore Židov, hoci ste sa počas svojho pobytu od. 18.10.1942 do 31.8.1943 veľmi dobre osvedčili v tunajšej brašnárskej dielni.“ Dali mi potvrdenie, v ktorom stojí, že mi nemohli vydať potvrdenie.

V týchto neistých časoch som sa s falošnými papiermi zamestnal vo firme Hlaviš v Liptovskom Mikuláši ako kníhviazač. Tu ma zastihlo povstanie. Hneď som sa do povstania prihlásil. Stal som členom 9. liptovského partizánskeho odriadu, v ktorom sme boli piati Židia. Pri všetkých partizánskych akciách sme pociťovali akési zadosťučinenie, a to aj vďaka tomu, že v rukách sme mali pušky. Už sme viac neboli prenasledovaní. Boli sme rovnocenní s ostatnými. Slovom bol to pocit ohromného znovuzrodenia vlastnej osobnosti.

Neskôr náš partizánsky odriad napadli Nemci na Ždiarskej chate, a museli sme ustúpiť cez kopce smerom na Roháče. Jeden zo židovských chlapcov, partizán Janko Pressburger, bol ranený, a tak som ho ešte s jedným kamarátom niesol cez hory. V súčasnosti žije Janko v Izraeli v meste Omer. Počas pochodu cez kopce sa nám naša jednotka stratila. Schovávali sme sa v Pribiline. Odtiaľ som išiel do Liptovského Mikuláša, kde som chcel nájsť riaditeľa nemocnice Dr. Droppu, ktorý ukrýval partizánov aj Židov. Mojou úlohou bolo dostať raneného kamaráta do nemocnice. V Liptovskom Mikuláši ma chytil gardista menom Kružliak. Legitimoval ma, ale moje papiere neboli v poriadku. Začal ma vyšetrovať kto som – čo som. Dokonca som si pred ním musel stiahnuť nohavice. Keď zbadal, že som obrezaný, ihneď ma nechal zatvoriť. Bol som intervenovaný v miestnom väzení. Niekto prezradil, že som bol v partizánskom odriade. Zapieral som. Veľmi ma bili a chceli zo mňa dostať priznanie násilím. Aj napriek veľkej bitke som zapieral.

Keď sa to tak vezme, vo väzení mi dopomohol k záchrane svrab. Pracovníci červeného kríža rozhodli, že kvôli svrabu sa musím podrobiť kúre v nemocnici. Do nemocnice ma viedli dvaja domobranci. Sestričke, ktorá mi chcela vziať šaty, som povedal: „Šaty mi nechajte tu. Chcem ujsť. Ťahajte tú kúru čo najdlhšie.“ Kým ma domobranci čakali pred kúpeľňou, otvoril som nemocničné okno a ušiel. Bolo to v decembri roku 1944. Potom som sa dostal do Nitry, kde som sa schovával v pivnici pána Trusku. V pivnici bol bunker, v ktorom sa ukrývalo asi desať ortodoxných Židov.

Otec bol počas povstania tiež v horách. Matka a babka boli ukryté v Nitre. Aj brat bol zo začiatku v Nitre, neskôr ho však odviedli. Matka a babka sa zachránili. Vedel som, že žijú. O otcovom a bratovom osude sme informácie nemali. Oslobodenie bolo aj veselé aj smutné. Otec sa vrátil, ale brata sme už nikdy viac nevideli. To bolo najhoršie sklamanie.

Našťastie, po vojne sme sa mohli vrátiť do nášho starého bytu. Počas vojny si Nemci z nášho bytu urobili kasíno. Mnohí, ktorí sa vracali do svojich domov, bývali u nás, lebo sme boli jediní, čo mali aspoň aké – také zázemie.

Otec bol uznávaným občanom a ľudia si na jeho adresu nedovolili antisemitské narážky. Otec bol medzi prvými, ktorí začali pôsobiť ako ľudoví sudcovia. Považoval to za zadosťučinenie. Súdil fašistov a gardistov. Napríklad odsúdil gardistu Gombarčíka, ktorý mal na svedomí viaceré vraždy. Potom ako Národný súd končil s veľkými procesmi typu Tiso a Mach, sa otec stal predsedom Národného súdu v Bratislave. Súdil takých ľudí ako Tido Jozef Gašpar a Karmasin, vtedajší šéf Nemcov. Súdil aj Wislicenyho – Eichmanovho berátera [poradcu] na Slovensku.

Postavenie otca v Nitre bolo natoľko významné, že nikto sa nijakým spôsobil neodvážil prejaviť nenávisť či niečo podobné. Našej rodine však nešlo o posty. Túžili sme potom, aby sa môj brat, syn mojich rodičov vrátil…

Po vojne som sa presťahoval do Bratislavy. Otec s mamou a babičkou zostali v Nitre. Otec sa časom prepracoval na predsedu Krajského súdu v Žiline. Takže rodičia sa presťahovali z Nitry do Žiliny. Slánskeho procesy sa otca zvlášť nedotkli. Dotklo sa ho však niečo horšieho. Minister pravosúdia Reis, veľmi známy Žid a komunista, ktorý bol Gottwaldov dobrý priateľ, pozbavil otca predsedníctva na žilinskom krajskom súde. Namiesto neho dosadil iného človeka, ktorý bol robotníckym kádrom. Otca to veľmi ranilo. Neskôr sa otec stal predsedom Krajského súdu v Bratislave. V roku 1953 mi zomrela mamička na rakovinu. Pochovali sme ju na židovskom cintoríne v Žiline.

Po príchode do Bratislavy som rýchlokurzom ukončil maturitu a zapísal som sa na právnickú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave. Keďže som bol partizánom, dva semestre štúdia mi odpustili. Po škole som sa zamestnal na povereníctve sociálnej starostlivosti. To bolo obdobie do slánskiády [slánskeho procesov].

Ako Žid a politicky nespoľahlivý človek som bol zbavený funkcie a urobili zo mňa sústružníka v Martine. Neskôr som pôsobil ako vychovávateľ v učňovskom domove, potom ako robkor, čiže robotnícky korešpondent. Ako robotník som písal do redakcie Práce rôzne príspevky. Od roku 1954 som nastúpil do redakcie Smena v Bratislave. Spočiatku som pôsobil na robotníckom oddelení a potom hlavne na zahraničnom oddelení. S právom som už nemal nič. Znalosti práva mi pomohli až keď ma po straníckych previerkach v roku 1971 vyhodili z redakcie.

Jeden stavebný podnik v Bratislave ma zamestnal ako podnikového právnika. Chodieval som na pojednávania, na ktorých som zastupoval podnik. V tomto podniku som pracoval až do svojej penzie. Mal som šesťdesiatosem rokov, keď som odišiel do dôchodku. Po odchode do dôchodku som opäť začal prispievať do novín.

Pred vojnou som bol neológ, čo bola bežná vec. Po oslobodení, tak ako veľa ďalších Židov, som vstúpil do komunistickej strany. V tom čase to bol úplne prirodzený vývoj. Nasledovali slánskeho procesy a vtedy som zistil, že komunizmus nie je riešenie.

V dôchodku si užívam voľný čas a radujem sa zo života. Štyrikrát do týždňa si idem zaplávať. Túto svoju športovú záľubu som zdedil po mamičke. Donedávna som chodieval aj korčuľovať. Navštevujem aj rôzne kultúrne podujatia. Času mám dostatok a snažím sa ho naplno využiť.

Dlho som nebol členom žiadnej náboženskej obce, a z náboženského hľadiska som ani nemal nutkanie. Bol som vlastne ateista. Židov, ktorí prežili holokaust, spája rovnaký osud. Práve tento náš spoločný osud ma priviedol späť k židovstvu. Do židovskej náboženskej obce v Bratislave som vstúpil až v roku 2004. Cítil som, že musím splniť aj túto formalitu, i keď u mňa to s náboženstvom nemá nič spoločné.

-Publikované so súhlasom občianskeho združenia EDAH–