Úvod Blogy Adam Rehák Blog Adama Reháka: Ako a prečo som začal veriť alternatívnej medicíne

Blog Adama Reháka: Ako a prečo som začal veriť alternatívnej medicíne

REKLAMA
Mlyny
Neoreal Nicco

Dnes vám priblížim môj príbeh, ktorý sa začal písať na jeseň v roku 2016, aj keď korene má v ešte hlbšej minulosti a stále sa neskončil. Je to blog na dlhšie čítanie. Možno niekomu môj príbeh pomôže. Začal by som mnou, volám sa Adam Rehák, pochádzam z malej dedinky pri Piešťanoch, ktorá sa volá Hubina a od malička bol šport a pohyb moja najväčšia záľuba. Čo je však dôležité v tomto blogu, že som nemal vôbec dôveru v alternatívnu medicínu a o čínskej ani nehovoriac. Preskočím hneď na rok 2010 kedy som sa začal neprofesionálne venovať aikidu a neskôr sa do toho pridalo fitnes a samozrejme príležitostne aj iné športy. Všetko bolo v poriadku, nepociťoval som žiadne ťažkosti ani iné zdravotné problémy až do roku 2016.

REKLAMA
Le Griffon

Začalo sa to na jar, keď ma často začali pobolievať kríže v driekovej časti, čomu som neprikladal veľkú vážnosť, pretože som si myslel, že to je dôsledok slabého odpočinku a preťaženia organizmu. „Veď som mladý a nemôžu ma predsa len tak bolieť kríže.“ Vravel som si. Už toto premýšľanie sa neskôr ukázala byť chyba.

Dal som si preto viac dní oddych a bolesť ustúpila, vrátila sa len sporadicky čo som neriešil vôbec. Prišlo však leto a mňa začala nazvime to “ťahať“ pravá noha, a to každý deň, najmä ráno kým som sa ako tak nerozhýbal. Okrem toho ma nesmierne začali bolievať kríže hlavne keď som nasadal do auta, či zdvíhal ťažšie veci. Moja amatérska diagnóza bola pricviknutý nerv lebo ma niekde “ofúklo“. Aj keď mi niektorí ľudia vraveli, že to bude vysunutá platnička, ja som to tvrdohlavo odmietal.

Ďalšia veľká chyba. Tak som s tým fungoval asi mesiac, až som napokon navštívil neurológa. Diagnóza: Pricviknutý nerv. „Sláva mal som pravdu, nič vážne sa nedeje. Kúpim si tabletky, dám si oddych, pozor na kríže a bude to ok.“ Tak sa aj stalo a všetko mi pekne ustúpilo, ale iba do času. Tabletky som dobral a po nejakom čase sa bolesť vrátila a to rovno dvojnásobná. Opäť som tvrdohlavo bol doma a čakal, kým zas tak prejde. Nuž nestalo sa. Ledva som chodil, ťahal pravú nohu za sebou a už ani ležanie nebolo bezbolestné. Na nešťastie som to nechal dôjsť do štádia keď som sa bez bolesti nevedel ani pohnúť, a tak 30.10.2016 o 4-tej ráno pre mňa musela prísť sanitka. V tomto čase som cítil permanentnú bolesť až som chcel chvíľami doslova umrieť.

Príchod do nemocnice, klasika na pohotovosť a šup na ortopédiu a infúzie. Prvý deň to bola trauma. Nemocnica nebola tá príčina, ale to, že sa mi zdalo, že tie infúzie nezaberajú. Po dvoch dňoch, keď som už vedel chodiť, a ako tak vydržal stáť nejaký čas na mieste nasledoval röntgen. Poviem vám aj to boli ešte muky, ale musel som vydržať. Snímky toho veľa neukázali a tak ma čakalo CT vyšetrenie . Aj to boli muky vydržať v jednej polohe ležať, ale našťastie som zvládol aj to. Netrpezlivo som čakal na výsledky môjho pricviknutého nervu a bol som ešte celkom pohode a optimista.

Ale potom to prišlo. Diagnóza: Vysunutá platnička (hernia disku) medzi stavcami L5-S1- 8mm a medzi stavcami L4-L5 – 2 mm( Neskôr sa na rezonancii ukázalo, že je to 10 mm ). Zamrzol som, jediné na čo som sa zmohol bola veta „ A to čo znamená ?“. Odpoveď „ Uvidíme po infúziách, ale rehabilitácia a možno operácia. Na šport zabudnite, možno už navždy.“

Stačilo mi. Zrútil sa mi svet, všetky moje vízie či už pracovné alebo voľnočasové. Pomyslel som s : „Som invalid. V 26 – tich rokoch som invalid“. Tak som sa to snažil vstrebávať. Našťastie ma podržala rodina a priatelia (aj sestričky boli milé). Tak boli tie časy o niečo znesiteľnejšie. Pýtal som sa doktorov čím to je, a ako sa mi to mohlo stať. Odpoveď však vyhýbavá, pád, zranenie, zlé športovanie alebo kombinácia všetkého plus záťaž na kríže v práci. Presnej príčiny som sa v nemocnici nikdy nedopátral. Vedeli len určiť diagnózu a poslať ma v horšom prípade na operáciu. Tak po pár dňoch, keď zabrali infúzie ma pustili a mne bolo omnoho lepšie fyzicky aj pomaličky aj psychicky. Nasledujúca etapa bola rehabilitácia a kľudový režim na PN-ke. Bolesť ustupovala stále viac a viac a ja som začal mať nádej, že sa vyhnem operácii a nejako to zvládnem. „ Veď koľko ľudí s tým žije, a fungujú. Možno aj cvičiť začnem časom.“ Pomyslel som si. Chodil som na fyzioterapiu, začal s vychádzkami v rámci povoleného času a pociťoval som zlepšenie. Tak mi ubehol celý november a ja som sa v decembri vrátil do práce. Naneštastie len na jeden deň. Počas smeny som zas začal pociťovať bolesť krížov a jemne “ťahanie“ nohy. Vravím si , že asi som tú PN-ku ukončil skoro a budem sa na ňu musieť vrátiť. Nebolo to však také jednoduché.

Samozrejme sa mi vrátili všetky príznaky spred mesiaca a tak som znova navštívil nemocnicu, kým som ako tak vládal chodiť po vlastných. Lekári sa čudovali prečo ešte nie som po zákroku. Tak ma opäť prijali na ortopédiu a začínal sa mi opakovať scenár. Bol som na tom už aj psychicky dosť zle. Najhoršie bolo, že tentokrát bolesť ani po dňoch na infúziách neustupovala. Tak ma poslali do Nitry na konzultáciu na neurochirurgiu. Tam mi povedali, že je to dosť zlé a dajú mi termín operácie. Mal som už také bolesti, že keby si ma tam nechali a šiel by som rovno pod skalpel ani by som nenamietal. Vrátil som sa však do Piešťan a po 5 tich dňoch ma pustili domov aj keď som bolesť ešte pociťoval . Dali mi lieky na tlmenie bolesti a odporučili čakať na termín operácie. „ Oni mi už viac pomôcť nevedia“ povedali. Tak som doma prežíval pre mňa osobne muky. Tu sa však môj príbeh o alternatívnej medicíne práve začína.

Jedného dňa prišli domov moji rodičia, s tým, že boli na návšteve a jeden známy im povedal podobný príbeh s kamarátom. Povedal im však, ako kamarát šiel k liečiteľovi a ten mu pomohol a teraz normálne funguje aj bez operácie. Dal rodičom rovno číslo, že nech idem skúsiť aj ja. Moja reakcia bola: „Nooo jasne, on mi pomôže keď mi nepomohli v nemocnici“. Rodičia na mňa našťastie naliehali nech to skúsim , veď za to nič nedám. Ozaj sa mi do toho nechcelo, nemal som k týmto veciam vôbec dôveru. Prišla však pošta a v nej bol termín operácie stanovený na marec. Akože v decembri termín na marec. No celé zle. Takže ma nakoniec rodičia prehovorili a pánovi som zavolal. Dohodli sme si deň a ja som bol v očakávaní, ale nemal som veľké a vlastne žiadne nádeje. Musel som však čakať 4 dni. Stav sa mi však vôbec nelepšil skôr naopak. Nevedel som rovno chodiť, stáť na mieste viac ako minútu, pociťoval permanentnú bolesť v krížoch vyžarujúcu do pravej nohy, každých 6 hodín som si dával tabletky od bolesti, zle sa mi spalo atď. Tak som po tretí raz navštívil pohotovosť v Piešťanoch. Infúzie mi už dávať nemohli tak mi to len “opichali“ a poslali domov. Bolesť ustúpila, bol som rád aj za to. Prišiel deň D a ja som sa vydal k liečiteľovi bez očakávania a s tým, že nemám čo stratiť.

Sedenie u liečiteľa

Prichádzam k nemu a sadám si na stoličku. Prvé čo bolo, mi vynadal ako som slabo oblečený a prečo som v teniskách a bez čiapky. Vravím mu, že veď idem rovno z auta. Len krúti s hlavou. Pýta sa čo mi je , tak mu rozprávam čo sa mi stalo. Pýta sa na rok narodenia a pozerá do čínskeho horoskopu. Prvýkrát prevaľujem očami. Vraví aké som znamenie, ale hlavne aký som živel v znamení. Nedávam tomu veľkú dôležitosť a počúvam ďalej. Vraví mi, že sa mi ani nečuduje čo mám s krížami keď takto chodievam v decembri oblečený hlavne keď som živel kov. Prevaľujem očami druhýkrát. Vysvetľuje mi veci čo sa ma týkajú a prečo sa mi stalo, čo sa mi stalo. Vraví mi príčinu, a že by sa to malo dať ešte zachrániť. Mal som však prísť omnoho skôr a nebol by to taký problém.

Samozrejme stále pochybujem o jeho slovách a počúvam ďalej. Dostávame sa však k vrcholu programu. Vraví mi, aby som dal na stôl pravú ruku. Berie niečo ako pinzetu zakončenú guličkou. Stláča mi na prste akupunktúrny bod a vie presne kam treba stlačiť. Prichádza strašná bolesť. Hnusná, čo prechádza cez telo s tým, že sa mi aj začína tažšie dýchať. Povolil, počkal kým bolesť ustúpi. Berie guličku čierneho korenia a prikladá na stlačený bod. Teraz prevaľujem oči tretíkrát a vravím si, čo tu robím. To isté urobí na druhej ruke. Som spotený, bolia ma prsty a nechápem. Ale prichádza veľké ALE. Vraví mi nech sa predkloním a chytím sa palca na nohe. (Pre predstavu, nevedel som sa poriadne zašnorovať pri čupení a nie to sa predkloniť. ) Tak som to skúsil. Neveril som vlastným očiam ani svojmu telu. Dočiahol som si naozaj ten palec na nohe. Pocítil som ústup bolesti a konečne mi bolo vážne lepšie. Pýtam sa ho: „ Čo je teda vlastne príčina toho čo sa mi stalo?“. „Chlad, zima, studené končatiny“. Jeho odpoveď ma dosť prekvapila a popravde som jej na začiatku vôbec neveril, aj keď je pravda, že s tým mám celý život problém. (Stáva sa mi, že aj cez leto mám studené nohy či ruky)

Tak mi vysvetľuje postupne dôvody ako sa to deje a prečo to má na mňa vplyv práve pri platničkách . Všetko začína dávať zmysel a ja postupne prestávam pochybovať o ňom a jeho metódach. Ďalej mi hovorí čo mám začať dodržiavať a ako sa tomu vyhnúť. Tak sa pomaly dostávame na koniec nášho sedenia a vtedy mi povie aby som si začal písať. Diktuje mi čo mám začať dodržiavať, ako zmeniť stravu a hlavne aby som si kúpil infralampu a nahrieval si nohy a ruky. Ak sauna, tak oddnes už len infra. Tak sa ho na záver pýtam či toto stačí a či nemám ísť radšej na operáciu. Vraví, že ak chcem môžem, ale ak nezmením moje niektoré návyky za pár rokov sa mi vysunie ďalšia. Odchádzam teda od neho akoby zázrakom vystretý s  úľavou od bolesti. Sadám do auta a hor sa na nákup. Večer sa ukladám do postele a vtedy ešte netušiac si poslednýkrát dávam tabletku proti bolesti.

Liečenie

Hneď od nasledujúceho rána začínam so všetkým, čo mi predpísal a odhodlaný som to vážne dodržiaval. Niektoré veci boli dočasné, iné veci dodržiavam dodnes. Časom sa začali dostavovať citeľné zmeny. Vydržal som dlhšie stáť na mieste a začal som chodiť na prechádzky. Prvé dni boli len na niekoľko desiatok metrov, ale každý deň som prešiel viac a viac. Po týždni to bolo už cca 300 metrov bez bolesti. Tak som si pri dome postupne predlžoval trasu, až z toho za mesiac vznikol asi 2 kilometrový okruh. Tento okruh prechádzam so psom takmer každý deň dodnes a je pre mňa už neodmysliteľnou súčasťou dňa. Samozrejme to liečenie nebolo bezbolestné. Keďže som mal platničku vysunutú doprava a pricvikla mi pravý sedací nerv, tá bolesť mi vyžarovala do nohy stále. Nebola to už tá neznesiteľná bolesť čo predtým, ale hojilo a vlastne hojí sa to dodnes. Počas prvých mesiacov som cítil všeličo. Občas ma noha “ťahala“, svrbela, pálila, zdalo sa mi že ten nerv doslova cítim ako mi ide cez nohu. Boli dni keď som sa ozaj bál, že sa mi to vracia najmä keď sa menilo počasie. Tabletku od bolesti som si však odmietol dať, aby som vedel na akej úrovni bolesti som.

Každý deň som cvičil zostavy z rehabilitácie na uvoľnenie chrbtice ktoré mi tiež pomáhali. Čítal som rôzne príbehy ľudí s touto diagnózou a hľadal ešte možnosti ako tomu procesu pomôcť. Samozrejme, že som počúval aj komentáre ako je to zbytočné, pretože tá platnička sa už nevráti ani o milimeter, že s tým už nič nenarobím a mám ísť radšej na tú operáciu. Ja som sa však rozhodol veriť niečomu novému čo mi citeľne pomáhalo.

Blížil sa však termín operácie a ja som začal mať pocit neistoty. „Mám ísť? Nemám ísť?“ pýtal som sa sám seba. Nakoniec som sa ale rozhodol, že nejdem a termín som si pre istotu len posunul. Nový termín bol v máji. Tak som ďalej pokračoval v mojej liečbe. Postupom času som si začal aj trocha veriť a skúšať. Napríklad či niečo ťažšie zdvihnem a ako sa budem cítiť. Skúšal som jednoduché práce okolo domu, napríklad kosenie trávy, hrabanie. Niektoré veci v pohode, iné s bolesťami. Nikam som sa neponáhľal a učil sa aj trpezlivosti.

Prišiel však apríl a ja som skúsil zariskovať. Ukončil som PN – ku a nastúpil do práce. Na začiatku som sa vážne bál, či to zvládnem. Predsa len mám prácu, kde mám záťaž aj na chrbticu. Samozrejme boli horšie dni a boli lepšie dni. Apríl bol pre mňa špecifický ešte v niečom. Keďže som zvládal už aj dlhšie prechádzky rozhodol som sa jedného dňa ísť na výlet na hrad Čachtice, po ktorom som začal aj písať môj turistický blog. Prešiel apríl, ktorý mi ubehol ako voda ale zvládol som to. Prišiel máj a ja som tento krát bez veľkého váhania operáciu zrušil.

Tak a prišiel jún a ja som išiel opäť na magnetickú rezonanciu. Samozrejme bol som zvedavý, či bude nejaký pokrok alebo nie. Výsledky ma však milo prekvapili. Stav sa mi predsa len troška zlepšil ( platnička L4-L5 vysunutá o 2mm sa dokonca zasunula naspäť) a to vo mne nabudilo ďalší pocit istoty, že som sa rozhodol správne. Začal som prvýkrát po 9 tich mesiacoch uvažovať a veriť, že raz začnem aj cvičiť a možno sa vrátim aj k nejakému športu. Leto ubehlo ako voda, samozrejme v mojom úspornom režime. V septembri ma kamarátka konečne nahovorila na pre mňa nový risk, a to ísť si zacvičiť . Išiel som s obavami, ale bol som nakoniec rád ,lebo ktovie kedy by som sa sám odhodlal. Bolo to fajn, žiadne veľké závažia, žiadne veľké výkony. Cítil som občas nejaké obmedzenia ale inak to bolo v priadku. A ja som opäť pocítil radosť a istotu v tom čo robím a pre čo som sa rozhodol. Mrzelo ma ale, že obmedzenia som pociťoval naďalej aj v práci. Našťastie kolegovci a nadriadení ma ako sa vraví nehodili cez palubu a boli niekedy zhovievaví ak to situácia dovoľovala. Za to som im vďačný. Týždne a mesiace ubiehali ako voda a prišla opäť zima. Taký ten zvláštny a zároveň príjemný pocit vo mne keď som si povedal : „ Rok bez tabletky od bolesti“. Zima však priniesla a asi aj bude prinášať vždy to ťažšie obdobie, keďže sa teplé nohy a iné zásady dodržujú o čosi horšie. Napokon som zvládol aj zimu a cítil opäť väčšiu nádej v tom čo robím a dodržujem.

Súčasnosť

A čo dnes? Možno čakáte happyend ako som sa vyliečil. Bohužiaľ také jednoduché to zas nie je. Subjektívne pociťujem stále drobné zlepšenie a verím, že ak budem aj naďalej trpezlivý bude to lepšie. Absolvoval som kontrolné vyšetrenie na rezonancii. Ukázalo sa mierne zlepšenie ( hernia disku L5-S1- 7,3mm ), čo ma potešilo a dodalo presvedčenie, že sa netreba vzdávať a byť trpezlivý. Stále však cítim bolesť pri zmenách počasia, dlhom státí či dlhšej záťaži na chrbticu. Bolesť je však v porovnaní s minulým rokom menšia a stále to zvládam bez tabletiek. Dokonca bývajú už dni keď sa cítim zdravý a na nejakú bolesť či obmedzenie si ani nespomeniem. Nemohol som ale čakať, že problém, ktorý sa tvoril roky zmizne za rok či dva. Stále však verím v ešte väčšie zlepšenie. Dal som sa dokonca na jogu. Cvičenie ktoré naozaj pomáha a ktorému som sa dlho bránil. Dokonca som povedal „Jóga? Haha, to nikdy!“. Dnes ju cvičím každú stredu okrem svojich rehabilitačných cvičení.

Ako s odstupom času pozerám na to čo sa mi stalo?

Na záver také malé zamyslenie. Občas sa pýtam či mi moja diagnóza aj niečo dala okrem toho, že mi toho dosť zobrala. Odpoveď ? Dala. Začal som byť trpezlivejší a veriť v nové veci. Dávať šancu novým veciam. Snažiť sa nepoužívať slová ako nikdy, vždy, nikto a všetci. Dala mi iný pohľad na zdravotníctvo a na to, že doktori nemajú vždy pravdu a netreba sa nechať odbyť. Napríklad vyšetrením, na ktoré vás nechcú poslať aj keď máte naň nárok. Nechcem tým povedať, aby ste neverili doktorom a nechodili k nim. Skôr poukázať na to, že injekcia a tabletky nie sú často liečenie.

Spoznal som nových a zaujímavých ľudí. Zistil ako sa dá skúsiť niečo nové ak to robíte so správnymi ľuďmi. Začal veriť viac prírode a prírodným spôsobom liečby. Prestal veriť na náhody, lebo všetko sa pre niečo deje aj keď na začiatku sa nám môže zdať, že sa nám práve zrútil celý svet. Ukázalo mi to kto sú moji ozajstní priatelia, ktorí pri mne stáli, podporovali ma, pomáhali mi a dodávali veľa pozitívnej energie. Touto cestou sa im chcem všetkým veľmi poďakovať, pretože ani netušia ako mi pomohli a dodnes pomáhajú. Vďaka.

Kto by mal nejaké otázky, rád zodpoviem a poradím. Stačí napísať na adamrehak256@gmail.com.

 

REKLAMA