J. Kupčo: Melanchóliu mám rád, je úžasná

Reklama

 

 

 

Jaroslav „Yaro“ Kupčo je rodený Kežmarčan. Do svojich 18-tich rokov sa okrem školy a kamarátov venoval cyklistike, turistike i horolezectvu. Život sa mu zmenil po jeho nešťastnom páde na túre pod Slavkovským štítom. Po úraze sa presťahoval do Piešťan, kde žije už takmer 30 rokov. Zhoda životných okolností ho priviedla k fotografovaniu. Jeho fotografie zachytávajúce prevažne prírodné scenérie a krajinky sú výlučne čierno-biele alebo kolorované do hneda. O fotografovaní, cestovaní, životných názoroch, pocitoch i snoch  Yara Kupča sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

[singlepic id=2301 w=320 h=240 float=left]Keď sme si dohovárali stretnutie na rozhovor, boli ste na dovolenke, kde ste ju trávili?

Reklama

 

Bol som v Pyrenejach, jedna z destinácií, kde som ešte nebol. Je to francúzsko – španielske pohraničie vrátane Andory, pekné vysoké kopce okolo 3400 metrov so zaujímavými priesmykmi a cestami. Práve v tej časti sa jazdí najťažšia etapa Tour de France. Niekedy som závodne bicykloval, tak ma to lákalo aj z tohto hľadiska. Zaujímavosťou je, že Francúzi investujú financie hlavne na rozvoj Álp. Tie sú dobre vybudované, je tam veľa hotelov, vlekov a služieb. Pyreneje sú pre nich druhoradé a vďaka tomu sú tie hory takmer nedotknuté, pôsobia divoko a panensky.

[singlepic id=2299 w=320 h=240 float=right] Čo všetko ste už precestovali?

Reklama

 

 

 

 

Takmer celú Európu okrem Anglicka a Írska. Tam sa jazdí po ľavej strane, a vzhľadom na to, že ja jazdím svojim autom, mám pred ich cestami rešpekt. Tiež som navštívil USA, konkrétne Kaliforniu, Arizonu, Utah, Nevadu, s krásnymi národnými parkami.

Proces vzniku fotky je u Vás istým rituálom. Ako prebieha fotenie, keď ste na Slovensku a v zahraničí?

Na Slovensku čakám. Uvidím nejaký konkrétny objekt a mám presnú predstavu, ako by mala vyzerať výsledná fotografia. Potom čakám, kým tak nevyzerá. V zahraničí si to samozrejme nemôžem dovoliť, mám na cestovanie napríklad 2 – 3 týždne, naplánujem si trasu, nezriedka prejdem aj 10 – 12 tisíc kilometrov, tak tam nemôžem čakať.

Preto asi cestujete po Slovensku sám, málokto má toľko trpezlivosti ako Vy…

Je to ako v názve mojej knihy – Cesty a zastavenia. Zahraničie sú pre mňa cesty, poznávanie, Slovensko – pokoj a zastavenia. Minulý rok som pod Tatrami videl veľmi peknú kôpku sena. Na oblohe boli ťažké olovené mračná, krátko pred búrkou. Krásny pohľad, ale chýbalo mu slnko, kôpky sena neboli osvetlené. Základ akejkoľvek [singlepic id=2297 w=320 h=240 float=left]fotografie je osvetlené prostredie slnkom. Tak som si rozložil statív a čakal, či cez nejakú škáru medzi mrakmi neprenikne slnečný lúč, ktorý by mi tie kôpky sena osvetlil. Čakal som asi tri hodiny, ale dočkal som sa. A je to skutočne taký úžasný záber, vpredu tieň, potom úzky osvetlený pás, za ním znovu tieň a nakoniec vrcholky Belianskych a Vysokých Tatier. Ľudia, ktorí sa na tú fotku pozrú povedia, aké som mal šťastie. Ale to nie je o šťastí, je to o čakaní a trpezlivosti. Preto chodím po Slovensku sám, veď kto by so mnou vydržal čakať. V zahraničí je vždy lepšie ísť minimálne v dvojici.

Nedá mi nespýtať sa na Vaše spanie pod širákom. Kdekoľvek prídete, nocujete priamo pod hviezdami… Nebojíte sa hadov, medveďov, čohokoľvek?

[singlepic id=2298 w=320 h=240 float=right]Podľa mňa je dnes oveľa nebezpečnejšie prechádzať cez cestu ako spať pod holým nebom niekde v kopcoch. V USA to bolo trochu iné, tam je tých medveďov veľa. Medvede ľudí napadajú, ak zacítia jedlo. Ja som spal bez potravín, takže som nemal problém. Ale napríklad na Čachtickom hrade je teraz dosť diviakov. Keď som tam prišiel a videl tú rozrytú zem, tak som mal taký zvláštny pocit. Diviak je totiž nebezpečnejší ako medveď, útočí priamo na človeka. Medveď uteká, a až keď nemá iné východisko, zaútočí.

V Piešťanoch už žijete roky, ste rodený Kežmarčan a cestujete po celom svete. Kde sa cítite doma?

Keď som v Piešťanoch a cestujem do Kežmarku, poviem, že idem domov a naopak, keď som v Kežmarku, idem domov do Piešťan. Mám teda určite dva domovy. Je [singlepic id=2292 w=600 h=240 float=left]pravdou, že v Kežmarku existuje silný patriotizmus. Žijú tam staré meštianske rody. Kežmarok je výnimočné mesto svojim kozmopolitným charakterom a obrovskou toleranciou. Z detstva si pamätám, že v obchodoch sa hovorilo po nemecky, po maďarsky, v meste žilo veľa Židov a Poliakov. Ja sám mám deda Maďara a babku Nemku. Tým je Kežmarok fascinujúci. Preto uvažujem nad tým, že ak sa dožijem nejakej staroby, asi sa tam vrátim zomrieť. Na druhej strane mám ale veľmi rád Piešťany. Spoznal som tu úžasných ľudí, mám tu veľa výborných kamarátov, vďaka ktorým sa mi tu pekne žije.

Dopočula som sa o Vás, že doma nemáte ani televízor, ani rádio. Ako ste dospeli k rozhodnutiu žiť bez týchto pre väčšinu ľudí nevyhnutných súčastí domácnosti?

Televízor som nemal dlhé roky po tom, ako som sa do Piešťan nasťahoval. Niekedy po revolúcii, keď už v televízii začalo byť po žatvách a zjazdoch strany niečo normálne, som si televízor kúpil. Hlavne kvôli tomu, aby som mohol sledovať Monty Pythona a Twin Peaks. Ale postupne som zistil, že dobrých filmov je čoraz menej, mnohé z nich som už poznal, jediný sledovateľný kanál bola ČT 2. Tak som pred siedmimi rokmi televízor nadobro zrušil. Ide odtiaľ taká neskutočná agresivita, hororové správy, zlo a negatívne emócie. A ja to naozaj nepotrebujem.

[singlepic id=2293 w=320 h=240 float=right]Spomínali ste, že kedysi ste závodne bicyklovali, po úraze ste absolvovali rôzne adrenalínové športové zážitky. Dokonca ste boli prvým vozíčkarom, ktorý absolvoval tandemový zoskok padákom.

Áno, letel som na vetroni, veľmi som si to chcel skúsiť, a bolo to úžasné. Tiež som chcel zažiť tandemový zoskok padákom, a dnes už mám za sebou dva zoskoky. Splavoval som rieku Váh. A najnovšie by som rád letel balónom nad Tatrami.

Keď som Vám prvýkrát telefonovala, vonku lialo, bola strašná zima a po dlhom zvonení v telefóne sa ozval Váš hlas „prajem krásny slnečný deň“. A ja som položila, lebo som si myslela, že hovorí odkazovač…

(smiech) Viete, ja neznášam keď niekto povie do telefónu haló, tak som to skúsil inak. A neverili by ste, veľa ľudí sa zľakne, niekto zloží, ale niektorých to poteší. A keď im spríjemním deň aspoň na pol hodinku, tak to stálo za to.

Pôsobíte na mňa veľmi pokojným a vyrovnaným dojmom. Ale asi ako u každého, prídu aj ťažšie a smutnejšie chvíľky. Aký máte recept na prekonanie týchto stavov?

Viete, ja mám smutné melancholické obdobie stále. Ale melanchóliu mám rád, je úžasná. Naozaj. Veľmi veľa ľudí, keď sa im niečo stane, a zatvoria sa za nimi dvere, stále riešia tie zatvorené dvere. Málokoho napadne, že tým že sa jedny dvere zatvorili, sa otvorili iné. Ale práve tí, ktorí sa stále obzerajú za tými zatvorenými, otvorené dvere nedokážu vidieť ani objaviť…

[singlepic id=2296 w=320 h=240 float=left]Ako vyzerá bežný deň Yara Kupča?

Ja dodnes neviem, či môj deň a môj život je jedna veľká dovolenka alebo jedna veľká neustála práca. Jednoducho robím niečo čo ma baví, napĺňa, robím fotografie, výstavy a celé to beriem ako jeden veľký happening.

Pracujete, cestujete, fotíte, vydali ste knihu, reštaurovali ste vitráže. Čo pripravujete na najbližšie obdobie?

Na budúci rok plánujem veľkú výstavu fotiek vystavovaných buď na plátne alebo na ručnom bavlnenom papieri. Na ten si špeciálnou technikou v tme nalejem emulziu a vrátim sa tak do obdobia okolo roku 1800, keď sa fotky robili výlučne týmto spôsobom.

Kam by ste sa ešte túžili na svojich cestách pozrieť?

[singlepic id=2300 w=320 h=240 float=right]Minule som na internete narazil na článok, kde sa písalo o tom, že sa poriadajú expedície ľadoborcom na Severný pól so zastaveniami na súostroví Zem Františka Jozefa a Špicbergoch. Paradoxne aj keď mám rád teplo, tak toto by som rád absolvoval. Svoje cesty si musím vždy plánovať podľa toho, kam som technicky schopný ísť. Z tohto hľadiska by ten Severný pól bol pre mňa uskutočniteľný. Iný limit je cena expedície, ktorá je dosť vysoká, takže tam asi nepôjdem… (úsmev)

Ale veď najkrajšie je, keď má človek sny. Tak Vám želám, aby ste mali veľa snov, a aby sa mnohé z nich splnili.

Viac fotografií, informácií o autorovi, či o jeho knihe nájdete na stránke www.yaromkupco.sk.

Zhovárala sa: Petra Adamcová   Foto: Yaro Kupčo