Futbal v Afrike a opice zlodejky

Reklama

 

 

 

Medzi Slovákmi, ktorí sa rozhodli navštíviť Afriku kvôli majstrovstvám sveta vo futbale, bolo aj veľa Piešťancov. PNky vám už priniesli rozhovor s Petrom Slezákom, ktorý si užil prvé dva zápasy slovenských reprezentantov. Teraz sa pozrieme na Afriku a futbal pohľadom bývalej piešťanskej futbalistky Martiny Hudcovičovej, ktorá strávila v Juhoafrickej republike desať dní a videla naživo zápasy Slovenska s Paraguajom, Talianskom a Holandskom.

[singlepic id=1573 w=320 h=240 float=left]Po náročnom lete ste mali v prvý deň pobytu v Afrike naplánovanú návštevu zápasu Slovensko Paraguaj. Aké boli očakávania fanúšikov pred zápasom?

Reklama

 

Veľké, veď víťazstvo by znamenalo šancu na historický postup Slovenska medzi 16 najlepších tímov sveta. Všetci sme verili slovenským futbalistom, že sa im to podarí. O tento zápas nebol taký záujem, ako keď hrali lepšie mužstvá. Štadión bol zaplnený sotva z polovice a ľudí pribudlo, až keď usporiadatelia cez polčas pustili dnu za symbolickú cenu domácich fanúšikov. Hralo sa vo veľmi vlažnom tempe a od začiatku udávali tón Paraguajci. Mám pocit, že naši hráči nevystreli medzi tyče súperovej brány za celý zápas ani raz.

Prekvapilo ťa v Afrike niečo?

Reklama

 

 

 

 

Milo ma prekvapila úroveň, infraštruktúra a čistota niektorých miest, v kontrastne s nesmiernou chudobou a biedou v iných mestách, či na „dedinách“. ?o sa týka futbalu, tak v pozitívnom smere ma prekvapila organizácia majstrovstiev sveta. Povedala by som, že to mali „premakané“ do posledného detailu.

Ako sa k turistom správali domáci obyvatelia?

Tak v prvom rade som mala pocit, že domácich belochov sme ani nestretli. Myslím tým obyvateľov JAR. No a černosi boli nesmierne priateľskí. Všade nás však upozorňovali, že hlavne v mestách máme byť opatrní a neukazovať drahé a hodnotné veci. Našťastie sme nemali žiadnu negatívnu skúsenosť a myslím, že medializované informácie o kriminalite boli trošku prehnané. Jedine v Johannesburgu, ktorý má povesť svetového centra kriminality, sme nemali úplne dobrý pocit.

[singlepic id=1589 w=320 h=240 float=left]Vrámci pobytu ste precestovali takmer celú Juhoafrickú republiku. Čo na Teba najviac zapôsobilo?

Pri pohľade na chudobné dediny mi veru prišlo ľúto detí, ?o tam žijú. Je smutné, že im často chýbajú základné veci ako jedlo, škola, oble?enie a nemajú šancu to zmeniť. Je však úžasné ako sa dokázali radovať zo života a aký bol ich smiech kúzelný. Fascinovala ma nádherná príroda, voľne behajúce zvieratá a rozdiely medzi našimi kultúrami.

Vráťme sa však späť k futbalu. Ako ste prežívali, myslím ako fanúšikovia, zápas s Talianmi?

Na štadión sme, po ve?mi slabom zápase našich s Paraguajom, išli s veľmi malou dušičkou. Osobne ma zaskočilo, že hymnu spievali iba Slováci, Taliani boli celý čas ticho. Podobne to bolo aj počas zápasu, že s prevahou slovenských hráčov na ihrisku stúpala prevaha fanúšikov v hľadisku. Po prvom góle Roba Vitteka sa strhol ošiaľ a začali sme veriť, že aj majstri sveta sú poraziteľní. Po druhom góle sme už všetci spievali „my sme tu doma“ a pridávali sa k nám aj domáci africkí fanúšikovia. Pirlo v závere veľmi oživil hru Talianov, bolo to strhujúce. Po konečnom hvizde rozhodcu sa rozpútalo slovenské šialenstvo a myslím, že to bol ten zápas, kedy sa Slovensko zapísalo do futbalového sveta. Všade kam sme odvtedy prišli nám všetci so zdvihnutým prstom hovorili: „Aha Slovakia. To vy ste porazili Taliansko.“ A boli sme na to hrdí.

A zápas s Holanďanmi?

Zápas s Holandskom bol veľmi peknou rozlúčkou so šampionátom. Páčilo sa mi veľmi priateľské správanie holandských fanúšikov, Čo by som si priala aj na našich tribúnach. Spievali, podávali nám ruky a fotili sme a spoločne. Na štadióne sme mohli celé MS sedieť pomiešaní a ani raz nevznikol konflikt. Futbal bol do poslednej chvíle zaujímavý. S palcom hore sa s nami Holanďania lúčili a želali nám všetko dobré. Možno by to bolo iné, keby prehrali, ale aj tak to bol veľmi príjemný zážitok.

[singlepic id=1579 w=320 h=240 float=left]Navštívili ste aj Svazijsko a Lesotho…

Tieto krajiny boli úplne odlišné od toho čo sme mali možnosť dovtedy vidieť. Svazijci nás privítali kultúrou a krásnymi tancami. Mali sme možnosť vidieť ako žili a ako žijú pôvodné kmene v tomto kráľovstve. Lesotho, ktorému sa hovorí aj „strecha Afriky“ je veľmi biedne a chudobné. Obe krajiny patria do top ten vo výskyte AIDS na svete. Zhruba každý tretí človek tu trpí touto chorobou. V Lesothe majú umiestnené na mnohých miestach informačné tabule, čo robiť aby sa človek nenakazil.

Mali ste aj nejaké nezvyčajné zážitky?

Na Myse dobrej nádeje sme mali možnosť vidieť niečo, čo človek nevidí každý deň. Náš sprievodca nás upozorňoval, že miestne opice sú veľmi šikovné a živia sa tým, že kradnú jedlo turistom. Pred našimi očami sa odohrala presne takáto scéna. Pavian sa odzadu prikradol k anglickému turistovi a ukradol mu 2 pizze a sendvič. Kým sa spamätal bola jedna pizza zjedená a opica práve šrotovala sendvič.

Foto: Martina Hudcovičová a Jozef Komorný

[nggallery id=60]