Lucia Drábiková: Babka a my, náš príbeh

Lucia Drábiková: Babka a my, náš príbeh

0
ZDIELAŤ
REKLAMA

Príbehov opatrovania starých ľudí poznám mnoho. Niekedy to šlo so starým človekom doma, niekedy nie. Niekedy sa rodina zomkla a sily sa rozložili. Príbuzný bývajúci v inom meste poskytol svojej neteri mzdu ako náhradu za opatrovanie jeho matky. Babkinu nebohú sestru doopatrovávali jej tri dcéry, ktoré sa striedali. Je žiaľ aj veľa príbehov, kde sa opatrovaním a stratou síl a rozumu starého človeka rozpútal boj o majetok a peniaze. Častokrát zo strany tých, ktorí dávali ruky preč od starostlivosti… Ale sú aj príbehy, kde sám starý človek dokonale rozoštval svojich potomkov a napokon musel ostať v ústave, pretože nebolo možné, aby sa o neho starali. Niekedy chýba vôľa, niekedy niet priestoru, sily a niekedy je zdravotný stav taký, že sa to nedá…

Tu je náš príbeh. Babka je mi viac ako stará mama, vyrastala som u nej podstatnú čas detstva. Poznám ju lepšie, ako som poznala vlastnú mamu, tiež príbehy a postavy jej života. Mnohé som počula tisíckrát. Vojnová generácia. Pred šestnástimi rokmi prišla do jej života veľká rana. Dedko dostal mozgovú porážku. Babka bola vyložene domáci typ a dedko bol ten, čo behal po obchodoch, všetko vybavoval  a chodil do práce. Tak to bolo dlhé roky.

REKLAMA

Navzdory zlým prognózam prežil a žil ešte štyri roky. Dovtedy pracoval, hoci mal 73 rokov. Jedným šmahom sa z babky stala opatrovateľka a zo mňa gazdiná. Rozchodil porážku, naučil sa znovu hovoriť, ale dobehol ho Parkinson. Zomrel v marci 2005, pár mesiacov pred mojou svadbou. Ešte predtým prišiel ďalší úder osudu. Moja mama, jej jediná dcéra dostala rakovinu mozgu. Dožila sa narodenia mojej prvej dcéry, zomrela v máji 2006. Posledné mesiace už len ticho ležala. Doopatroval ju môj otec a chodievala som k nej ja i babka, jej matka.

Po svadbe sme s manželom bývali u babky štyri roky. Narodili sa nám postupne dve deti. Asi aj vďaka našej maličkej dcére a neskôr synovi vybojovala boj s depresiou, avšak v jej vnútri zrejme už vtedy nepozorovane postupoval iný nepriateľ. Zabúdala jesť, upadala do hypoglykémií, viackrát sme ju našli v bezvedomí, na dispečingu záchranky nás už poznali. Potom sme sa museli presťahovať do Prahy. Naše snahy ešte predtým vymeniť byt za väčší, aby sme ju mohli doopatrovať, odmietala. Neskôr dlho odmietala akúkoľvek pomoc opatrovateľky, privolila iba na donášku stravy, čo fungovalo do roku 2014. Koncom toho roka sa situácia vyostrila. Boli sme telefonicky v kontakte. Chodievali sme za ňou aj my, viac však rodina žijúca v Bratislave. Bolo jasné, že nemôže byť sama, odmietala však naše ponuky presťahovať sa k nám do Piešťan. Po viac ako mesačnom pobyte na geriatrii, kedy bolo jasné, že ostávajú len dve možnosti: “starobinec” – ktorý nikdy nechcela – alebo ísť bývať k nám, súhlasila, že pôjde do Piešťan.

Je u nás takmer dva roky a neľutujeme to rozhodnutie. Má tu svoje miesto, izbu, fotografie, obrazy, aj keď ich už vníma čoraz menej. Alzheimer postupuje. Potrebuje kŕmiť, umývať, prebaľovať, dostávať lieky, inzulín, niekedy absolvovať vyšetrenia. Pokiaľ bolo potrebné, strávila čas v nemocnici. Spočiatku dokázala prejsť pár krokov, sedávala v kresle. Babka od mája iba leží v posteli, občas sa zhovára s postavami svojho detstva.

Napriek situáciám, kedy zažívam bezmocnosť a únavu, som presvedčená, že robím to, čo mám robiť. A nemyslím si, že ma to ničí. Skôr mi to dalo a dáva príležitosť porásť v trpezlivosti, nájsť silu odpustiť, porozumela som niektorým udalostiam a súvislostiam. Na začiatku ešte bolo možné sa s babkou porozprávať a spomínala. Mojou ambíciou je babke poskytnúť možnosť odísť do neba dôstojne v kruhu blízkych ľudí. A urobiť čo môžem, aby sa cítila čo najlepšie, napriek všetkým ťažkostiam, ktoré prežíva. Poskytnúť jej v skutočnosti môžem len málo. Dotyk, pohladenie, pár slov, hoci stráca prehľad, kto som.

Je to stále ona, a je to iný človek. Stratená a skrytá. Nevieme, čo sa v nej deje, vnímam, že sa u nej sny, spomienky a skutočnosť dosť zlievajú, k čomu prispievajú aj zmysly postihnuté starnutím. Po skúsenostiach s dedkom a mamou, ktorých choroba tiež pred smrťou veľmi zmenila, som presvedčená, že keď odíde, znovu si ju po nejakom čase budem pamätať takú, akú som ju zažívala v detstve, keď ešte bola plná sily.

-Lucia Drábiková/Foto: lt-

REKLAMA

BEZ KOMENTÁROV

NAPÍSAŤ KOMENTÁR