História

72. výročie Slovenského národného povstania sa blíži

Published

8 rokov ago

23. augusta 2016

PNky.sk

Reklama

Slovenské národné povstanie sa uskutočnilo 29. augusta 1944 a i vďaka nemu sa zmenil charakter účasti Slovenska v prebiehajúcej 2. svetovej vojne. Slovensko už nebolo vnímané ako porazený štát, ale ako súčasť obnovujúceho sa česko-slovenského štátu. Konflikty partizánov s Nemcami sa v Piešťanoch vystupňovali začiatkom jari 1945, keď sa blížil front. Koncom marca začali cez kúpeľné mesto prechádzať ustupujúce jednotky a mesto opustili i prisluhovači vtedajšieho režimu. Nemci pri ústupe zničili telefónnu centrálu, podpálili kasárne a hangáre na letisku, štartovacie a pristávacie plochy rozorali traktormi a taktiež vyhodili do vzduchu Krajinský a Kolonádový most.

545257_709293472433243_1745898272_n Pri príležitosti Slovenského národného povstania a na počesť partizánom, ktorí položili v boji vlastné životy pripravili Vrbové, Prašník a Trnavský samosprávny kraj pietny akt kladenia vencov a oslavy 72. výročia. Vo Vrbovom sa podujatie uskutoční v piatok 26. augusta o 13:30 pri pomníku padlých. Obec Prašník zasa pripravila program na sobotu 27. augusta a okrem kladenia vencov pri Pamätníku SNP Prašník – Dúbrava i na cintoríne Prašník – Pustá Ves, sú pripravené ukážky bojov a atrakcie pre deti. Vystúpia tiež folklórny súbor Žito, ľudová hudba Petra Obucha a spevokol Holeška.
SNP_16

Reklama

SNP Prašník

Slovenské národné povstanie v Pustej Vsi

Reklama

Už od roku 1940 v oblasti Malých Karpát jestvovala ilegálna protifašistická činnosť. Obyvatelia sa aktívne zapojili do SNP. Organizačným centrom ilegálnych pracovníkov vo Vrbovom a okolí sa stal revolučný národný výbor so sídlom vo Vrbovom. Výbor bol zvolený na schôdzi ilegálnych pracovníkov 1. septembra 1944. Predsedom sa stal Ľudovít Gloss. Ilegálni pracovníci rozširovali letáky a revolučnú tlač. Spolupracovali s partizánskymi jednotkami, ktorí sa pohybovali v tejto oblasti a poskytovali im všestrannú pomoc. 28.augusta 1944 sa v lesoch v okolí Brezovej pod Bradlom objavila partizánska skupina Jána Reptu, ktorá sa po príchode do Lopušnej doliny sformovala a rozšírila o domácich občanov. V tom čase nadviazali kontakty s obyvateľmi Pustej Vsi, ktorí im pomáhali hlavne so zásobovaním. V okolí Prašníka a Pustej Vsi pôsobila partizánska skupina Jermak Amurci, ktorú podporovali obyvatelia jednotlivých osád (U Mosnákov, Šindelov, Jancov, Lajdov a i.) ale i Vrbového, Chtelnice, Podkylavy. Pustá Ves sa stala strediskom partizánov.

Na schôdzi partizánskych skupín 6. októbra 1944 na staroturianskej kopanici Hlavina súhlasili velitelia jednotlivých oddielov so zjednotením sa do jednej brigády pod názvom 2.partizánska brigáda Stalin. Brigáda bojovala s nemeckými oddielmi v priestoroch Starej Turej a Bošáce.V týchto bojoch padol za nevyjasnených okolností 13. októbra 1944 veliteľ brigády Dibrov.

V časti Klenová – Pustá Ves prechodne sídlil štáb 2. partizánskej brigády Stalin. Boje skupiny Jermak s jednotkami nemeckej armády pri Pustej Vsi – pri bunkroch Pod Klenovou sa odohrali na konci februára a začiatku marca 1945 keď nacistické nemecké vojská ustupovali na všetkých frontov. Represálie Nemcov často smerovali proti civilnému obyvateľstvu. Výnimkou nebola ani situácia na Prašníku a Pustej Vsi.

Po potlačení povstania Nemci začali v druhej polovici januára 1945 prečisťovať Malé Karpaty od partizánov. Keď partizánov nenašli, zobrali z dediny 30 chlapov, ktorých vyšetrovali a neskôr prepustili. Opakovane prepadávali osadu, zajali ukrývajúcich sa židovských spoluobčanov. V priamom boji sa stretli Nemci s partizánmi koncom februára 1945. V boji padol slovenský partizán Tomčík. O dva týždne neskôr (5. marca 1945) prepadli Nemci Pustú Ves opäť. V boji padli traja partizáni: Semjovič, Rudenko, Rezník. Sú pochovaní na miestnom cintoríne (pozri obrazovú prílohu). V marci 1945 bola Pustá Ves obklúčená, Nemci všetko prehľadávali, podpálili dom Jána Sedláka, Štefana Bielka a letohrádok Baronka. Zastrašovali ľudí, bili ich, kopali, brali im posledné zásoby a 36 občanov odvliekli so sebou. Boli odtransportovaní do väzenia v Trenčíne.

Nemci opätovne prepadli zemľanky oddielu Jermak 9. marca 1945. V boji padol ruský partizán a Nemci vypálili horáreň. Nemci prepadávali Pustú Ves v nádeji, že zlikvidujú partizánske bandy. To sa im však nepodarilo. Partizáni prežili a spolu s Červenou armádou vyhnali Nemcov.

Na Prašníku v roku 1945 založili Základnú organizáciu Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Prašník. V tom čase mala 128 členov. Od jej založenia po dnešok zomrelo 104 členov, takže v súšastnosti má 24 členov. Predsedníčkou je nevesta priameho účastníka SNP, zaslúžilého dlhoročného funkcionára SZPB Svatozára Mocku Boženka Mocková.

Spomienky žien z Pustej Vsi

Nezabúdajú dnes už staručkí priami účastníci SNP.Vlasy im obeleli, krok sa spomalil, zrak zoslabol. Najmladší z nich sú už osemdesiatnici.

Spomínala na dni SNP pani Anička Milčíková:

,,Nadišlo jedno osudné ráno. Psy mimoriadne hlasno brechali, boli sme veľmi zvedaví, kto to ide. Boli to gardisti s Nemcami. Gardisti boli oblečení v civile, ale samozrejme s automatmi. Hľadali partizánov. Našli dvoch mladých chlapcov, čo držali stráž. Tých zajali a hnali ich do Vrbového. Po každých pár krokoch ich bili, kopali a pľuvali na nich. Z Vrbového ich odviedli do Trenčína. Keď ani tam nechceli svojich bojových druhov zradiť, vyklali im oči, vyrezali jazyky a odrezali uši. Slováka Mudroňa zastrelili a Ukrajinca obesili. Pochovali ich na cintoríne zvanom Brezina.

Po fronte toho Mudroňa mama hľadala i prostredníctvom novín. Že kto by vedel o ňom, aby povedal, že ho mama s bolesťou čaká, aby sa vrátil domov. Lenže… kto by jej povedal, akou smrťou jej syn zišiel zo sveta a kde je pochovaný? Našou osadou prešlo viacero partizánskych skupín. Pomáhali sme im, ako sa dalo. O stravu sme sa s nimi – ako sa vraví – po bratsky rozdelili. A čo bolo vari najhlavnejšie – nenašiel sa u nás nijaký udavač, zradca. Strach sme, samozrejme, prežívali nemalý. Keby to všetko bolo trvalo ešte chvíľu, možno by sme skončili tak ako obce Kľak a Ostrý Grúň. Ale našťastie prišli Rusi a tí nás oslobodili. Sovietskej armáde zostaneme navždy vďační. S vďačnosťou nezabúdame ani na to, že v Trenčíne z väzenia oslobodili 39 tam odvlečených našich obyvateľov, medzi ktorými boli aj tri ženy z našej osady.“

Pani Betka Zollerová, začínala svoju spomienku takto:

„Mám obavy, aby sa naša mladá generácia nedala zviesť nepravdami o SNP, ktoré šíria takzvaní ,,historici,, čo tvrdia, že vraj Povstanie nemuselo byť a že to bolo celkom inak. Pravda je však taká, ako o SNP píšu priami účastníci a skutoční, objektívni historici. A potom Betka pokračovala: Naša spolupráca s partizánmi sa začala vtedy, keď moja sesrta Anička Milčíková zbadala u nás pod lesom dvoch neznámych mužov. Doviedla ich do chalupy, keď sa zistilo, odkiaľ prišli a kam chcú ísť. Povedali, že utiekli z väznice a chceli by sa spojiť s partizánmi. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že sú poriadne hladní. Dali sme im najesť a potrebné oblečenie a vybavili aj potrebné doklady. Prvá skupina partizánov prišla do Pustej Vsi pod názvom ,,Snežinskij,,. Tá sa usadila na Hornej Pustej Vsi. Na jednu noc sme ich prichýlili do niekoľkých chalúp. No hneď včas rána odišli do hájovne, ktorá sa volala ,,Stratená,,. Ďalšej skupine partizánov velil kapitán Jozef Brunovský. Tá sa zdržiavala iba v Hornej Pustej Vsi. Tretej skupine velil Rus Duchovskij. Bola to neveľká skupina, usadila sa do troch chalúp. O pár dní odišli do lesa do chaty, ktorú tam mal postavenú dajaký Sobor. Do tej chaty sme partizánom nosili stravu. Mali sme to tak zorganizované, že chalupy postupne partizánov stravovali. Pred vianočnými sviatkami prišli ďalší partizáni, no tí zostali porozdeľovaní po domoch, podľa možností. Tak zostali u nás dva týždne.

Potom začali chodiť na ,,návštevy“ Nemci a gardisti. Ale to už boli chlapci-partizáni hlboko v horách. Tam mali vybudované takzvané zemľanky. Nemci a gardisti po nich neúnavne pátrali. Podarilo sa ich vystopovať po snehu. Jedného partizána, volal sa Tomčík, zabili. A po vojne si ho prišla zobrať na voze manželka z Liptovského Mikuláša.

Nuž…také bolo naše denno-denné nebezpečné stretávanie s tými odvážnymi mužmi, v mnohých prípadoch ešte iba s mladými chlapcami, ktorí za našu slobodu neváhali obetovať svoje životy. Spomíname na nich a neraz na matky a manželky. Pri výročiach oslobodenia a tiež pri výročiach vypuknutia SNP kladieme k hrobom padlých a k ich pamätníkom kvety skropené slzami neskonalej vďaky.“

Životopis pána Dobrovodského, priameho účastníka bojov proti fašizmu, pred jeho smrťou:

„Narodil som sa 3. mája 1925 Vrbové u Lajdov. Pochádzam z robotníckej rodiny. V roku 1939 som nastúpil ako sluha k malostatkárovi Šulovskému Vrbové Grnča. Potom v roku 1940 som odišiel za učňa do Nitry, kde som sa učil za kováča 4 roky, tam som pracoval najmenej 12 hodín denne. Po odvedení v roku 1944 som mal nastúpiť v októbri do vojenskej služby. Tam som však nenastúpil, nakoľko som pracoval v ilegalite s pracovníkmi Jánošík Dilhof, Strba, Sodoma, Kahún, kde som mal za úkol roznášať plagáty a prevádzať nápisy proti fašistickému riadeniu. 29. augusta som nastúpil k Trnavskej posádke v Zbehoch pri Nitre, kde sme postupovali smerom Topoľčany – Partizánske. Prvý veľký boj som zažil pri osade Skačany. Neskoršie po veľkej presile nepriateľa, sme ustupovali do hôr. Po potlačení SNP sme sa stiahli v horách, kde som sa presunul smerom na Trenčín a odtiaľ na Bošácke kopanice, kde práve pôsobila partizánska skupina veliteľa Dibrova. Tento veliteľ pri veľkom boji 13. októbra 1944 padol, velenie prevzal poručík Jozef Brunovský. 18. mája 1944 som bol pridelený skupine poručíka Jozefa Brunovského. Zúčastnil som sa bojov Cetuna, Narcie, Stará Turá a ďalšie. Pôsobil som na úseku Vlašský priesmyk až po Bratislavu. V skupine som bol až do príchodu Červenej armády, to je 6. septembra 1944. Po skončení vojny môj zdravotný stav bol podlomený silným žalúdočným katarom a omrznutými nohami. V roku 1945 som nastúpil do vojenskej základnej služby do Levíc a na príkaz lekára som bol liečený 4 mesiace vo vojenskej nemocnici Želežná studienka v Bratislave. Po vyliečení ma uvoľnili z pomeru vojenskej služby o 10 mesiacov prv ako účastníka SNP. Po príchode do civilu som sa zapojil do pracovného pomeru a s tým môj životopis končí.“

35 odvlečených obyvateľov Prašníka:

1. Boor Ján, roľník, nar.1.1.1904

2. Boor Martin, roľník, nar. 9.5.1912

3. Boor Štefan, roľník, nar. 9.8.1904

4. Boor Juraj, roľník, nar. 14.4.1908

5. Boor Martin, roľník, nar. 30.5.1909

6. Boor Pavel, roľník, nar. 12.8.1915

7. Bielko Štefan, roľník, nar. 23.12.1896

8. Bukát Ján, roľník, nar. 17.1.1904

9. Dobrovodský Martin, roľník, nar. 23.9.1926

10. Dobrovodský Thomas, roľník, nar. 6.10.1919

11.Dobrovodský Martin, roľník, nar. 17.6.1904