Milujem Ťa, Tomáš Klus!

Reklama

 

 

 

Sorry, Punto a spol. Jasné, že pre všetkých skalných fanúšikov, zostanete vždy naše jedinečné, domáce, nočné Slniečko.  A všetci pod pódiom, bez rozdielu veku či pohlavia, tak ako včera v noci znovu a znovu s vami zakričíme z plného hrdla …ket nemáš na pivo…Veď dobre si zahulákať bez toho, aby sa človek cítil nepatrične, býva také uvoľňujúce! Ale musím priznať, že ešte predtým, v piatok večer asi tak okolo polnoci, som sa na festivale Lodenica 2014 zamilovala. Do Tomáša Klusa.

Reklama

 

REKLAMA

Reklama

 

 

 

 

Teda, pre tých, čo neboli na jeho koncerte, vysvetlím. Zamilovala som sa nie priamo do Klusa, ale do lásky, ktorú to bloňďavé chlapča, úprimne šírilo okolo seba. Zožrala som mu aj s navijakom (ako hovorieval môj otec rybár), všetko, čo v Piešťanoch ukázal.  Láskavé klišé o láske, tiež trochu preexponovanú šou,  vtipný tanček morského koníka, rockový „nářez“ aj pár angažovaných protestsongov, ktoré kamarátke pripomenuli Vysockého. Ba dokonca i jemne spastačenú slovenčinu jeho gitaristu, Klus ju dal lepšie. A nebola som sama. „Je dobrý,“ uznanlivo krútili hlavami dve tety za mnou. Ďalšie dve predo mnou sa celý čas vlnili v rytme s trochu zasneným výrazom na tvári. Chápem ich, ja ho mám ešte stále…

Každopádne, Lodenica včera odpustila Klusovi aj viac ako hodinový „skluz“, za ktorý sa neustále slušne ospravedlňoval. Takže: Děkuji Vás, Tomáš a chalani, ukázali ste nám, kde máme srdce. (Nie, nepomýlila som sa. Toto slovné spojenie viackrát zopakovali. Asi išlo o paródiu na nejakú americkú hviezdu, čo sa pokúšala na koncerte hovoriť po česky. No Jirko by mal tiež na svojej slovenčine popracovať, občas to pílilo uši).

Naopak koncert Tublatanky ešte pred Klusom, na ktorý sa tešila moja kamarátka, bol pre mňa miernym sklamaním. Rozladili náš už príliš dlhé naťahovačky s ozvučením – nie som odborník, ale zdalo sa mi, že basy nakoniec aj tak prehlušili prizvané sláčiky. A efekty ako umelý oheň či akýsi „fukar“, čo Maťovi Ďurindovi čechral vlasy, mi tiež pripadali na atmosféru večera trochu príliš. Hudobníci sa ale snažili, sú predsa profíci a spevák si to nakoniec u mňa trochu vyžehlil svojím venovaním pesničky o mame všetkým ženám a matkám, ktoré majú naozaj ťažký život.

A tak, hoci sme na 16 – tu Lodenicu prišli v piatok až po Čechomore, celkovo sme strávili uvoľňujúci večer a vďaka patrí organizátorom za výborne namiešanú dávku hudby aj  pre nás, duchom mladých skôr narodených, pre ktorých dychovka v parku (zatiaľ) nemá tie správne grády.

Napriek tomu musím vyjadriť k Lodenici aj niekoľko výhrad. My Slováci sme hrozní bordelári, už by sme fakt s tým mali niečo urobiť! Moje ekologicky zamerané srdiečko stískala úzkosť, keď som si predstavila tie hromady plastového odpadu, čo nám vrźgali pod nohami. Možno by stálo za zváženie, vziať si príklad od našich susedov z Rakúska. Na koncerte vo Viedni nám pri vstupe ochranka zobrala všetky plastové fľaše, ostré predmety a dáždniky (čo sa mi zdalo až trochu kruté, s ohľadom na to, že celý večer lialo ako z krhly a sáčkový pršiplášť, ktorý sme si kúpili hodinu predtým, nás veru neochránil). Do ruky sme vyfasovali tvrdý plastový pohár, za ktorý sme si museli zaplatiť, tuším, že dve eurá. Po odchode sme ho mohli zasa odovzdať alebo si ho nechať na pamiatku.

Ďalšou mojou výhradou je – priveľa opilcov. Chápem, že s tým sa asi ťažko dá niečo urobiť, ale ja si ešte pamätám časy, kedy ľuďom, čo už mali pod parou, krčmári jednoducho nenaliali. Aj hoci to možno trochu zaváňa prílišnou kontrolou a krátením tržieb,  niekedy by trochu pomyselného plesnutia bičom nezaškodilo. My baby, ktorých nás tam bola približne polovica, čo nie je málo, by sme si tak večer určite užili  viac.

Ale aby som neskončila negatívne – väčšina stánkov s jedlom pôsobila veľmi príjemne. Pestrá ponuka, príjemný personál a snaha o čistotu aj v obmedzených podmienkach, palec hore.

Lodenica pokračuje aj dnes, na programe sú tiež retro hviezdy 70-tych rokov, tak ak máte v sebe slobodného ducha, príďte si zaskákať a nehanbite sa.  Trochu pohybu na čerstvom vzduchu predsa vždy urobí dobre…

Ak si chcete pozrieť viac videozáznamov nájdete ich tu.

(ad) Foto: Mário Petlák Video: Erik Ďuriš