Veľkých hudobných podujatí je na Slovensku v posledných rokoch neúrekom. Trenčianska Pohoda sa dokonca dostala na mapu najlepších festivalov Európy, ale destináciou č. 1 je pre mnohých milovníkov hudby Srbsko. Okrem každoročne vynikajúco obsadeného Exitu dramaturgiou podobného Pohode, sa tam už pol storočia koná Guča – najväčší festival trubkárov na svete.

Cez stredosrbské mestečko, podľa ktorého je festival pomenovaný, za 10 dní prehopsá 800 tisíc návštevníkov. Väčšina z nich tancuje, spieva, pije a spí priamo na uliciach lemovaných stánkami s gýčovým tovarom a výdatným jedlom.

Hlavné pódium je na futbalovom štadióne. Tam vystupujú prominenti – medzi nimi aj Goran Bregović, Boban Marković a Balkanika. Ale tie skutočné hviezdy koncertujú od rána do rána na námestiach, v krčmách, v záhradách i pri potoku. Balkánskych dychoviek je toľko, že sa každej zúrivo krepčiacej skupinke ujde vlastná. Spokojní diváci odmeňujú trubačov tým, že im do nástrojov pchajú dináre alebo ich oblievajú nad hlavou roztočeným pivom.

Na Guči sa stretávajú rôzne svety. Za zábavou sa sem každoročne sťahujú celé rómske rodiny, ale aj príslušníci ostatných etník z celej bývalej Juhoslávie. K nim sa pridávajú mladí backpackeri zo Západu, čo sa chystajú obísť celý svet a samozrejme nechýbajú ani domáci – vlastenci zahalení štátnymi vlajkami. Balkánsky kotol vrie! Ale bez konfliktov.

„Ak si Slovák, si OK!“ miestny teenager hodnotí pozitívne, že naša krajina neuznala nezávislosť Kosova – „srdca Serbie“. Ako zareaguje na obyvateľov ostatných štátov EÚ je otázne. Pre našinca je horšie, keď sa reč zvrtne na futbal. Miestni fans by si radi pripomenuli zápas Slovan – Czervena zvezda. Vtedy treba vytiahnuť spoľahlivú diplomatickú zbraň – rakiju.

„Tentoraz to je oveľa hlasnejšie a komerčnejšie…“ porovnáva Grék Nicholas posledné dva ročníky, „Nevydržím tu viac než tri dni!“ dodáva, a v záhrade domu, kde kempuje, začne hrať na citaru. Jej zvuk je v záplave vysokých frekvencií všade znejúcich trúbok oázou pokoja.

Trúbenie začína skoro ráno a sprevádza ho neodmysliteľné popíjanie rakije. Nikomu nevadí horúce slnko, ani nedostatok tekutín.

Zábava vrcholí neskoro v noci. Vtedy už je socha trubača, blízko Kostola svätých Michala a Gabriela beznádejne obsadená žúrujúcou masou. Každý chce po nej vyliezť čo najvyššie, niektorí z nej spadnú, ale nikomu sa nič nestane. Práve tu sa pred polstoročím po prvý raz stretli dragačevskí trubači, aby si zmerali sily. A trúbili tak prenikavo, že ozveny ich hudby napĺňajú energiou fanúšikov balkánskej dychovky až dodnes.

Autor: Martin Palkovič  Foto: Martin Palkovič