Počas štúdií som veľa cestoval. Do Talianska a späť. Chodieval som linkou, ktorá jazdila na trase Nitra – Trnava – Bratislava – Benátky – Bologna – Florencia – Rím. Ako si vie každý predstaviť, cestovanie na takýchto linkách je charakteristické určitou anonymitou. Okrem šoférov, ktorí sa zakaždým predstavili, sme sa ďalší cestujúci nepoznali a mnohí sme sa videli prvý aj poslednýkrát. Avšak počas tejto asi desaťhodinovej cesty bola niekedy príležitosť prehodiť zopár slov so spolucestujúcimi. Takto som cestoval s rôznymi zaujímavými osobnosťami.

Cestoval som napríklad s jednou pani, ktorá striekala tie nádherné maľby na prilbu pretekára F1 Michaela Schumachera. Ďalej som cestoval s pánom, ktorý sa neskôr stal rektorom vysokej školy, potom s dcérou významného slovenského diplomata, ďalej s dvoma pašerákmi, ktorých na hraniciach zadržali, alebo s jedným pánom, ktorý vyrábal prototypy opätkov na topánky Versace a s mnohými ďalšími ľuďmi, ktorých životopis je skutočne zaujímavý.

Všetci títo spolucestujúci mali jedno spoločné: vyzerali ako obyčajní ľudia napriek tomu, že robili niečo nezvyčajné.

Po ukončení štúdia naďalej stretávam ľudí, ktorí ma zavše prekvapia svojím životopisom.

Tak napríklad len nedávno som sa dozvedel o jednom známom z Piešťan nasledovné: bol dvanásť rokov profesionálnym cyklistom. V osemnástich podpísal prvý významný kontrakt v zahraničí a odcestoval do Austrálie. Počas troch rokov dosahoval vynikajúce výsledky, o ktorých sme sa na Slovensku dozvedali len sporadicky a následne si ho všimli európske veľkokluby. Okrem Austrálie, kde jazdil za národný tím, mal postupne anglického, španielskeho a francúzskeho generálneho sponzora. Vo svojich tímoch patril medzi najlepších, čo sa prejavilo na viacerých vynikajúcich výsledkoch – jeden z najdôležitejších je 4. miesto na Majstrovstvách sveta. Bežne mal za rok aj 110 štartov, čo v priemere znamená každé tri dni jeden štart. Precestoval celý svet. Pretekal aj na Giro d´Italia. Pýtal som sa ho: “Štartoval si aj v Číne?“ S prirodzenou skromnosťou mi hovorí: „Áno. Išli sme z Hong Kongu do Šanghaja.“ Niekedy sa zúčastňoval aj závodov, kde bolo treba zdolať 300 km za jeden deň. Vraj nič zvláštne, pretože počas voľného dňa si zajazdil 100 kilometrov a počas tréningu priemerne 180 km za deň. Keď sme sa bližšie zhovárali, dozvedel som sa, že cestná cyklistika je sofistikovaný tímový šport. Tím zvolí rôzne stratégie: počas závodu tréner napríklad meria rýchlosť a smer vetra a podľa toho sa prijímajú ďalšie rozhodnutia, ktoré pomocou vysielačky odkomunikuje každému cyklistovi. Podobne ako v hokeji sú rôzne pozície, tak i v cyklistike sú „ťahúni“ ktorí vydržia ísť na čele pelotónu s úlohou rozrážať vzduch svojim kolegom a „šprintéri,“ ktorí na posledných niekoľkých kilometroch vyrazia dopredu, aby zabojovali o najlepšie umiestnenie v cieli. Vraj samostatne dokáže cyklista len málokedy vyhrať.

Možno tohto človeka pravidelne stretávate niekde v meste a zaraďujete ho do kategórie bežných mladých mužov. On sám sa tam určite tiež zaraďuje, pretože z neho plynie prirodzená pokora. Dnes už síce nie je profesionálnym športovcom, ale má krásnu rodinku, každodennú prácu, ktorá s cyklistikou nemá nič spoločné, sem tam si ešte zajazdí, ale častejšie hráva rekreačný futbal.

Kto by ho chcel spoznať, nech si s nami príde zahrať futbal v nedeľu o šiestej, tam ho aj ja stretávam.