Už v rôznych teóriách manažmentu z minulosti, ktoré vynikali v časoch priemyselnej revolúcie, sa môžme stretnúť s myšlienkami jednotného riadenia. Toto sa zakladalo na odhaľovaní potenciálov, plánovaní, kontrole, vyhodnocovaní a následnom vylepšovaní. Neskôr bol celý princíp rozpracovaný do jednotlivých oblastí riadenia a stretávame sa s pojmami marketing a propagácia – riadenie trhu, ako aj riadenie kvality.
Cestovný ruch sa koncom 20. storočia stal doslova priemyselným odvetvím, a preto sa aj v tejto oblasti začali uplatňovať princípy riadenia. Hlavnými opornými bodmi pre budovanie manažmentu cestovného ruchu je v každom prípade určité miesto, pretože ľudia cestujú a navštevujú konkrétne miesta alebo oddychujú vždy na nejakom špecifickom mieste, ktoré im poskytuje niečo výnimočné. V angličtine sa toto miesto nazýva destináciou. Preto sa začal používať pojem destinačný manažment. Tento má za cieľ odhaľovať potenciál daného miesta, kde tento manažment má pôsobiť, plánovať jeho využitie s ohľadom na budúcnosť a aktivizovať podniky a inštitúcie cestovného ruchu na efektívne využívanie tejto pre dané miesto komparatívnej výhody. Napokon úlohou destinačného manažmentu je aj marketing a zabezpečovanie kvality poskytovaných služieb.
Autori zákona o cestovnom ruchu pravdepodobne vychádzali pri jeho tvorbe práve zo zriadena organizácií destinačného manažmentu, ktoré majú slúžiť na spoločný postup a vytvorenie určitej synergie pri spolupráci. Tieto organizácie sú podľa zákona 91 z roku 2010 definované v 3 úrovniach.
Agentúra cestovného ruchu, bude na vrchole pyramídy a bude zriadená ministerstvom kultúry a cestovného ruchu. Táto agentúra by mala byť spojivkom slovenského cestovného ruchu s tým mimoslovenským.
Krajské organizácie cestovného ruchu, ktoré môžu byť zakladané vyššími územnými celkami budú mať za úlohu združovať oblastné agentúry a koordinovať aktivity členov na území kraja.
Oblastné organizácie cestovného ruchu môžu byť založené obcami zmluvou s podnikateľskými subjektami na ich území. V tomto vidím prvý problém. Oblastnú organizáciu podľa paragrafu 14 spomenutého zákona môže založiť minimálne 5 susediacich obcí so súhrnom 50000 prenocovaní za rok. Takže aktivita so založením oblastnej organizácie musí vychádzať od obcí, teda samosprávy, a zároveň sa na jej založení musí dohodnúť minimálne 5 obcí. Druhým problémom, ktorý som si všimol v zákone je, že síce garantuje právo vstupu každému subjektu (podnikateľskému) pôsobiaceho na území obce, ale zároveň samospráva určuje stanovy organizácie ako aj členský príspevok pre členov.
Na celom zákone je pekné, že sa snaží podporiť cestovný ruch a dáva možnosť získať nielen centrálny marketing a prezentáciu pomocou oblastných, krajských a aj celoslovenských organizácií, ale aj možnosť získať dotáciu od štátu až do výšky príspevkov, ktoré do oblastnej organizácie vložia obce. POZOR len obce nie členovia-podnikatelia.
Práve pre tieto dva problémy a len mierne pozitíva, ktoré prináša, vidím tento zákon ako málo nápomocný pre cestovný ruch a pôsobí na mňa skôr ako vytváranie novej štruktúry, ktorej prínos bude minimálny, pretože rieši prevažne marketing.
Nakoniec by som pripojil citát p. Jozefa Bendžalu, prezidenta Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky, ktorý vyslovil po stretnutí s p. premiérkou koncom marca tohto roku: „Nemyslím si, že zákon o cestovnom ruchu nejako veľa prinesie. Tu treba vytvoriť podnikateľské prostredie pre cestovný ruch.“ Podľa jeho vyjadrenia treba vytvoriť podmienky pre cestovný ruch, potom produkt cestovného ruchu, ktorý budeme prezentovať, ponúknuť kvalitné služby, a až nakoniec riešiť marketing, ktorý predkladá nový zákon.
